Posledné dvojtýždnie a záverečná bodka

Ahojte milí moji priatelia a známi a rodinní príslušníci :)

Áno, trvalo to dlho, než som sa odhodlala napísať posledný príspevok súvisiaci s Kóreou. Konkrétne presne na deň 4 mesiace.
Jedným z hlavných dôvodov je, že naspäť v Európe, v Nemecku i na Slovensku, konečne trávim čas nie s virtuálnymi, ale so skutočnými ľuďmi a sedieť za počítačom a rozjímať o starých časoch ma skrátka momentálne nebaví, lebo som to robila v Soule. Ďalším dôvodom je, že na spracovanie celkového zážitku z takej cudzej krajiny je potrebný istý čas. Hoci mienim opísať aj posledné dva týždne môjho nezabudnuteľného pobytu, prekvapivo preplnené udalosťami, rada by som priniesla aj záverečné slovo, ktoré by mohlo byť akýmsi celkovým pohľadom na Soul a zároveň krásnou bodkou za dvoma mesiacmi ďaleko od vás.
Za posledné dva týždne sa stali prekvapivé, v danom momente trpko chutiace, no s odstupom časopriestoru príjemné veci, z ktorých sa vykľuli vtipné a absurdné spomienky a príbehy hodné vyrozprávania. Niektoré sú žiaľ nepublikovateľné, ale o tých tí najbližší vedia a už sa na nich patrične zasmial. Zvyšku sveta ponúknem indície a vy si ich poskladáte do príbehov korešpondujúcich s absurdnosťou mojich doterajších zážitkov.
V piatok 30.11. som sa dočkala cesty na hranicu so Severnou Kóreou. Po anglicky sa to volá Demilitarized Zone (DMZ). Podľa štatistík je to v súčasnosti najnebezpečnejšie miesto na svete, keďže krajiny sa nachádzajú len v prímerí, ale v skutočnosti sú stále ešte vo vojne. Na to, že je to také život ohrozujúce miesto tam bolo dosť ticho a jedno veľké neočakávané Nič. Na fotkách na Facebooku ste si mohli pozrieť to Nič. Okrem tunelu, ktorým sa chceli "nevinní" Severokórejci priplaziť do centra Soulu, aby im zbombardovali mosty cez rieku Han (áno, presne preto sa univerzita volá Hanyang University, lebo leží pri rieke Han, ktorá je centrom Soulu), príliš malého múzea Kórejskej vojny v 50-tych rokoch a následného rozdelenia Kórei na dve - na tú, kde sa plnia sny o demokracii a americkom sne založenom na úžasne ľudskom systéme zvanom kapitalizmus a na tú, kde sa demokracia evidentne definuje inak - železničnej stanice Dorasan otvorenej v roku 2002 s nádejou, že sa Severná a Južná Kórea čoskoro podľa vzoru Nemecka znovu spoja (Nádej zomrela v roku 2008, kedy obom stranám pravdepodobne preskočilo; Severokórejci obvinili Juhokórejcov z konfrontačnej politiky a v Južnej Kórei vystriedala konzervatívna strana dovtedy vládnucu liberálnu, respektíve zmenám a zjednoteniu otvorenú stranu.) v demilitarizovanej zóne toho nenájdete veľa. Možno boli moje očakávania prehnané a ovplyvnené množstvom akčných amerických filmov. Keďže to má byť nebezpečné miesto, čakala som miesto naplnené atmosférou strachu a do istej miery i zúfalstva. Namiesto toho som tam našla svätý pokoj (apropos, keď hľadáte svätý pokoj, odporúčam DMZ) a duševnú vyrovnanosť...nuž, trochu preháňam, ale skutočné ticho, prázdno, pláne bez odpadkov, to všetko je DMZ. Nikdy som nepočula také Ticho a nevidela také Nič. Ťažko sa to opisuje slovami tak, aby ste si to vedeli plasticky predstaviť, preto sa pozrite na Facebook a primyslite si k tomu absolútne ničím a nikým nerušený kľud (viem, že slovo kľud je nespisovné, ale nechcela som zase použiť slovo pokoj:)).
Po dokonalom poobzeraní si Ticha sme sa odviezli  do Joint Security Area (JSA - spojená bezpečná zóna). Územie je relatívne veľké, preto sme sa tam premávali autobusom. Najprv nám americký vojak predniesol naspamäť naučenú prednášku o tom, ako tých nešťastných Juhokórejcov zachránili, priniesli im americký sen a doteraz sa o nich s VeľkoBratskou láskou starajú. Bola to jeho prvá prednáška a prvé sprevádzanie turistov po JSA, a tak si od nás zaslúžil obrovský potlesk. Moju skupinku na Dora pozorovateľňu sprevádzal jemne hispánsky líznutý americký vojak menom Martinez. Bol taký zlatý, že celá atmosféra skľúčenosti na hranici, kde kedykoľvek môže vypuknúť brutálny konflikt, sa zmenila na atmosféru bezstarostnej Latinskej Ameriky. Ešte aj vtipkoval o prihlúplych amerických turistoch, s ktorými mal on sám tú česť: jeden pán sa po hodinovej prehliadke DMZ a JSA v autobuse po výzve "Má niekto nejaké otázky?" úplne sebavedomo spýtal "A bola tu vôbec niekedy vojna?". Ďalšia staršia pani sa na konci prehliadky spýtala: "A kde je ten supermarket, o ktorom ste hovorili?" Zle počula názov Dora Observatory (Dora pozorovateľňa) a celý čas sa chudina tešila na nákupy v supermarkete vo vojnovej zóne. Aké prekrásne naivné! :)
JSA a Dora pozorovateľňa boli naozaj zaujímavé miesta, lebo ste mohli vidieť do Severnej Kórei, kde bolo ešte väčšie Nič ako na hranici. Motalo sa tam zopár amerických a kórejských vojakov, s ktorými sme sa fotili. Je to totiž ich jediná zábavka počas dňa. V Južnej Kórei musia muži absolvovať dvojročnú povinnú vojenskú službu, pričom to musia stihnúť do 30-teho roku života. Je to dosť katastrofálne, keď vidíte tých malých Kórejcov nútene navlečených v odstrašujúcich uniformách, pričom viete, že keby vypukol naozajstný konflikt, ušli by ako prví a iste by za krajinu nepoložili svoje mladé životy. Pri pár Kórejcoch som mala pocit, že by som ich prebila aj ja...kam toto speje... A to sa majú Juhokórejci ako-tak dobre, keďže musia slúžiť len dva roky. Severokórejskí muži majú povinnú vojenskú službu desať a ženy (!) šesť rokov. Problém je, že milióny vojakov a vojačiek im pri ich úbohej technike poslúžia v prípade konfliktu len ako živé štíty. Doteraz som nepochopila zmysel tohto teoretického konfliktu, ktorý sa v správach amerických a európskych televíznych staníc neúmerne zveličuje. Vo večerných správach v Soule niet zmienky o nejakom vygradovanom konflikte, necítiť strach ani nepokoj a keď sa ľudí na Severnú Kóreu opýtate, zväčša k tomu nemajú ani len postoj. Prosto povedia, že no, tak sme rozdelení, ale aj tak sa nič nestane, akurát sa raz znova zjednotíme, a Južnej Kórei to prinesie ekonomický pád. Asi je to i v povahe Kórejcov, neprejavovať prílišné emócie...
Potom sme prešli k miestu vyjednávania medzi Severnou a Južnou Kóreou. Sú to nízke modré budovy, kde sú dva stoly, niekoľko stoličiek a tlmočnícka kabína. Strážia ich kórejskí vojaci, ktorí vyzerajú ako sochy. Keď sme do jednej budovy vošli, spýtala som sa Martineza, prečo sem dávajú voskové figuríny, na čo sa na mňa s rozpačitým úsmevom zahľadel a povedal, že sú to skutoční muži, ktorí by ma, ak by som sa príliš priblížila, jediným chvatom z taekwonda zrovnali so zemou. Povedal mi to, keď som takmer narušila osobnú zónu jedného z nich. Za túto životne dôležitú informáciu v danom momente som mu bola veľmi vďačná. Vonku sme stáli pozerajúc sa na hraničnú budovu severokórejskej strany, pričom sme mali zakázané fotografovať budovu za našim chrbtom, teda budovu Američanov. Sledovalo nás asi 50 kamier, a tak sa nikto neodvážil skúšať nervy prítomných vojakov. Na moje počudovanie sme ale mali povolené fotiť obrovitánsku komunistickú budovu Severnej Kórei, kde na rozdiel od Južnej stál jeden jediný obstarlý vojak s riadnym pupkom, ktorý bol asi i jeho najväčšou zbraňou. Vidieť dva tak rozdielne svety odzrkadľujúce sa na uniformách i počte vojakov a popritom neustále počúvať, že Severná Kórea môže zničiť našu prenádhernú demokraciu, je prinajmenšom mätúce a hodné zamyslenia sa, o čo v celej tejto fraške vlastne ide. Akurát sa vo vojenskom priemysle točia veľké peniaze a zvyšok ľudstva je udržiavaný v neustálom strachu, čím ho má pod palcom to jedno povestné percento ľudí vlastniacich väčšinu svetového bohatstva. Americkí vojaci na tom aspoň zarobia a zaistia si zdravotnú a sociálnu starostlivosť a zaplatenie štúdia na univerzite. Ako to viem? Nuž, každý deň prináša prekvapenia a občas splnenia malých snov :)
Počas prehliadky JSA som si dala vďaka sympatickému vojakovi Martinezovi a jeho uniformovaným súkmeňovcom predsavzatie, že raz si zarandím s americkým vojakom. Len pre tú story. Predsavzatie som uverejnila aj v nadšenom statuse na Facebooku (môžete si to overiť, je to status z 30.11.2012:)). Nikdy by som neverila, že stačí niečo publikovať na walle (profilová stránka osoby na Facebooku) a pánboh vám to rovno zošle. Buď funguje Facebook lepšie ako modlitby, alebo má pánboh Facebook, alebo má Facebook nejaké tajomné prepojenie na pánaboha. V sobotu, 1.12. som sa vybrala s už dávnejšie spomínaným DAAD lektorom Christianom a jeho kolegyňami na svoju druhú párty v soulskej štvrti Hongdae. Nový trend je vraj: Itaewon, štvrť so samými zahraničnými reštauráciami, barmi a cudzincami, sa začína plniť Kórejcami a Hongdae, štvrť plná diskoték pôvodne navštevovaná výhradne kórejským obyvateľstvom, sa stáva mekkou cudzincov. Prvý nečakaný zážitok súvisí s "gorilou" pri vstupe do klubu. Už síce neviem, ako sa volal, ale zapamätala som si detailne jeho tvár a jeho funkciu - bol to evanjelický kňaz z Austrálie, ktorý vynikajúco tancoval a o druhej v noci sa zdekoval s tým, že v nedeľu má najrušnejší deň :D Druhý nečakaný zážitok bol, že spevák americkej kapely vedel, ŽE a KDE je Slovensko. S nadšením mi oznámil, že jeho babka a dedko pochádzajú z Československa, načo vzal moju ruku a začal vyriekavať "Varila myšička kašičku" aj s patričným pohybom :) Chvíľu mi trvalo, než som identifikovala, čo vyslovuje, a keď som to zachytila, takmer som sa od dojatia rozplakala, lebo mi v tej ďalekej Kórei priniesol kúsok domova a detstva. Hneď ma pozval na svoj ďalší koncert. Tretí a vlastne každý ďalší nečakaný zážitok je osobného razenia a svojou tematikou dokonale zapadá do mojej Master-práce: láska (v najširšom slova zmysle) ako kultúrna téma. Od toho času až do dnes mi neustále napadá, že by som svoju prácu mohla postaviť na opise príbehov z prvej (to majú byť moje vlastné :)) a druhej ruky a hravo by som prekročila hranicu potrebných 80-tich strán, lenže by ju pre jej obsah nemohli považovať za objektívnu vedeckú štúdiu, i keď by zahŕňala hĺbkové analýzy zúčastnených. Nevadí, našťastie mám vždy plán B - prvo- a druhoruké príbehy raz vyjdú v knižnej podobe, neostanete ukrátení ;)
Stavím sa, že všetci, čo doposiaľ načrtnuté zážitky poznajú z ústneho podania, si obhrýzajú nechty od zvedavosti, ako toto preboha popíšem na verejnom blogu, ktorý čítajú i rodinní príslušníci a osoby nad 60 rokov :) Úprimne, aj mňa zaujíma, ako to podám, tak sa nechajme všetci prekvapiť :)
Tretia fascinujúca situácia sa vzťahuje na nemeckého lektora, ktorý prekonal svoju nemeckú skostnatenosť a na párty mi kupoval drinky. Žiaľ, niekedy ani štedrosť a statnosť muža nestačia na to, aby žena ostala omámená, čo potvrdila aj moja kamarátka, ktorá sa momentálne nachádza v Soule a mala s naším lektorom tú česť. Ešte potrebuje viac tréningu mimo hraníc ekonomicky vyspelého, no emocionálne otupeného Nemecka :) Ten večer vyzeral byť zabitý, keďže čeliť urazenému mužskému egu nie je práve zábavné, ale v zápale tanca na hudbu vyššie spomínaného Američana sa predo mnou zjavil doslova a dopísmena americký úsmev na tvári mladého chalana. Pustili sme sa do reči a on mi na otázku, odkiaľ si, povedal, že je z Washingtonu D.C. a že do Soulu bol vyslaný americkou armádou ako pilot helikoptéry, no nie hocijakej, ale rovno Black Hawka. Viete si predstaviť môj údiv a zároveň nefalšovanú radosť vzhľadom na môj spomínaný status na Facebooku. Samozrejme som mu neverila, tak som si vypýtala jeho pas a nejaký preukaz o tom, že je naozaj vojak. Ukázal mi fotky s Black Hawkom na iPhone a vyzerali skutočne dôveryhodne, ale stále som mala pochybnosti. Moja neistota sa ešte zvýšila, keď povedal, že jeho mama je Nemka (takže by som tipla nejakú nemastnú-neslanú povahu) a potom spustil reči ako vystrihnuté z romantickej komédie takej sladkej, že sa vám chce zvracať alebo sa len bezducho smiať nad nereálnosťou všetkého yvsloveného. Ja som sa smiala, no americký hrdina sa ukázal ako gentleman. Nielen, že ma v ten večer odprevadil na stanicu metra, ale na druhý deň ma vzal na americkú základňu, kde slúžil, a ukázal mi hangár plný Black Hawkov :) Nezabudol ma oboznámiť s faktom, že v júli zachránil počas bicyklovania život jednému Kórejcovi, ktorého zrazilo auto a ako dôkaz mi ukázal novinový článok o ňom. Keďže nemám fotku helikoptéry, prinášam aspoň fotku článku o jeho hrdinstve.

Pri vstupe na základňu som sa musela legitimovať u kórejského vrátnika. Vypýtal si môj pas a vtedy začalo divadlo ako z amerického filmu. O Slovensku totiž ešte nikdy nepočul, naša krajina nebola ani na jeho zozname s potenciálnymi teroristickými a špionážnymi skupinami (pri všetkej tej opatrnosti ma nechal prečítať si zoznam a napríklad takí Macedónci by neboli vpustení na základňu - no, kde už tí by mohli ohroziť nášho Veľkého brata...), a tak musel zavolať vyššieho dôstojníka, ktorý odobril moju bezúhonnosť a následne mi povolil vstup na základňu. Vydýchla som si, že predsa len nepôsobím ako terorista. Kto z vás môže povedať, že bol preskúmaný prísnym okom amerických odborníkov na teroristov a navyše aj vyhlásený za personu gratu? :) O týždeň na to, teda poslednú sobotu pred definitívnym odletom, mi opäť raz katastrofálne začínajúci večer zachránil druhý Američan, kupodivu najlepší kamarát prvého Američana, tiež bývalý vojak pochádzajúci z Tampy na Floride, ktorého rodičia vlastnia pomarančové plantáže.
Asi to naozaj funguje na svete tak, že keď si niečo zaželáte, príde to naraz a vo veľkých množstvách. Do 30.11. som nestretla ani jediného amerického vojaka a po 30.11. ich bolo na kilá. Toto tvrdenie potvrdzuje i fakt, že v jednom bare sme v ten istý večer stretli neznámeho amerického vojaka, ktorý slúžil na základni pri Regensburgu a ktorý mi na počkanie povedal, že zabil pár ľudí v Iraku v tanku a hneď na to sa ma opýtal, či nepoznám nejaký lacný motel nablízku. Čo myslíte, že ma odradilo - tie vraždy alebo to, že ma v rámci flirtovania volal do LACNÉHO motela? :) Dámy iste odpovedia správne...
Vďaka týmto stretnutiam som sa začala zaoberať i otázkou, prečo mladí americkí chlapci dobrovoľne vstupujú do armády s rizikom, že ich odvelia do Iraku alebo Afganistanu a zomrú.Všetci do jedného mi povedali to isté: keď vstúpiš do armády, vláda ti zaplatí školu, ktorú môžeš študovať externe počas vojenskej služby (pri každom išlo o štúdium psychológie, ktoré sa dá absolvovať prostredníctvom virtuálneho navštevovania prednášok a skladania skúšok), o desať rokov môžu ísť do dôchodku a celá ich rodina bude mať zabezpečenú zdravotnú starostlivosť až do konca života. Zdá sa teda, že propaganda armády funguje v Amerike vynikajúco a prehnitosť ich nehumánneho ekonomického systému je dobre známa aj mladým ľuďom. A tak sa mladíci s vidinou lepšej budúcnosti hrdo obliekajú do uniforiem a vrhajú sa do nezmyselných bojov za demokraciu... Počas rozhovorov som sa tiež dozvedela, že Obama armádnu politiku pokašľal. Čo konkrétne neviem, ale uvažujem, či by sme sa nemali začať báť...
Posledný týždeň som strávila sama pobehovaním po štvrti Insadong, kde sa to hemží kúpochtivými turistami. Navštívila som kórejský parlament na ostrove Yeuido a dve tradičné kórejské dediny - Bukchon a Namsangol Hanok Villages. Predstavujú miesta dýchajúce históriou v centre moderného, uponáhľaného veľkomesta, a úprimne povedané, stačí vidieť jednu, lebo všetky ostatné sú identické. Akurát som vonku mrzla, keď som sa medzi nimi presúvala. Podobne je to aj so starými palácmi. Na Facebooku sú fotky toho najstaršieho,Gyeongbokgung Palace a sem na porovnanie uvediem dve fotky paláca Changdeokgung. Tieto dva tvoria západo-východnú os Soulu, preto je fajn vidieť oba, ale ani v jednom nie je nič :) V tomto príspevku nejak často skloňujem slovo nič, hoci Soul a Kórea je plná niečoho...

Kórejský parlament

Changdeokgung Palace

Múzeum tradičných ryžových koláčov, ktoré ste niektorí mali možnosť ochutnať :)

Namsan Hanok Village

Time Capsule - Puzdro času: 29.11.1994 tu bolo pri príležitosti 600-tého výročia mesta Soul zakopaných 600 tradičných kórejských artefaktov, ktoré majú mapovať slávnu históriu mesta. Puzdro času má byť slávnostne otvorené o 400 rokov, keď bude Soul oslavovať tisíciny, aby sa budúci Soulčania dotkli vlastnej minulosti a uznali prácu svojich predkov.

Changdeokgung Palace - vstupná brána

Najkrajší zážitok posledného týždňa sa paradoxne spája so Slovenskom. Zúčastnila som sa hodiny slovenčiny a následnej vianočnej párty na Hankuk University of Foreign Studies. Po 45-minútovom blúdení v kruhu na Jamsil Station hľadajúc správnu zastávku autobusu som sa ako zázrakom ocitla v triede so slovenským lektorom a pozrela som si prezentáciu o slovenských vianočných tradíciách. S hrôzou som zistila, že nie som Slovenka, lebo som dokopy poznala jednu :) Reputáciu som si však napravila na vianočnom večierku, kde som so svojou skupinkou kórejských študentov slovenčiny spievala koledu Búvaj dieťa krásne a za umelecký prednes sme získali prekrásnu tortu! Tiež som využila svoje predošlé štúdium, keď som svojim zverencom veľmi spontánne preložila slová "Pachoľa" a "Jezuľa" ako "Little Jesus" :) Slovenský lektor Rado, český lektor Jaro a ja sme takisto zahviezdili v kvíze, ktorý musí byť súčasťou každej dobrej kórejskej párty. Nerozumeli sme síce ani jedinej otázke, keďže boli po kórejsky, no predsa sme na základe jedného mena či slova napísaného v našich rodných jazykoch správne dešifrovali otázku a ešte sme aj správne odpovedali. Najväčšiu zábavu som teda zažila s rodákmi, čo mi pripomenulo domov a humor, ktorý mi v zákontinentí (nová forma - máme zámorie, ale keďže Kórea je len za kontinentom, tak zavádzam slovo "zákontinentie"; nech sa páči, môžete ho začať šíriť :)) chýbal.
Toto je v podstate veľmi podrobné zhrnutie posledných dvoch týždňov mojej dovolenky platenej nemeckou vládou. Či by som sa vrátila a chcela v Soule žiť? Ak je Kórea najvyspelejšia ázijská krajina (predpokladám, že vďaka veľkodušnosti Američanov), nechcem žiť v Ázii. Nehovorím, že tam nie je dobre, keďže tam dobrovoľne žije mnoho cudzincov, ale na môj vkus je ich kultúra a história príliš odlišná od môjho myslenia. Nehovoriac o tom, že by som sa tam asi nikdy nevydala za domáceho, lebo som pre nich skrátka príliš vysoká a priama. A ostať cudzincom v Soule znamená ostať vydedencom. Prístup k štúdiu, spôsob stravovania, hygienické návyky, pozícia dieťaťa v rodine - všetko, o čom som už písala, bolo a ostalo pre mňa cudzím a nepochopiteľným. Naučila som sa vyššej miere tolerancie voči zahmlievajúcemu typu správania sa, no zároveň som si potvrdila, že to nie je nič pre mňa. Nechám ich s radosťou žiť, ale pevne verím, že mladšie ročníky pozbierajú v sebe odvahu a postavia sa proti prežitkom spoločnosti, ktoré obmedzujú ich osobný rozvoj a tlačia ich do starodávneho spôsobu života. Tu by si mohli vziať Obamove heslo k srdcu: Yes, we can!
Hneď po prílete na letisko vo Frankfurte som si kúpila Milku a v kaviarni sledovala rozhádaný nemecký pár cestujúci na dovolenku. Dušu mi zalialo blaho, keď som sa do nej prvýkrát zahryzla a keď som si uvedomila, že tu sa môžem beztrestne verejne rozčúliť, pohádať, urobiť malú scénu, a predsa ma nikto neodsúdi. Asi som zrazu cítila slobodu prejavu emócií. Tá je, milí moji priatelia, na nezaplatenie. A tak sa tešte, že ste so mnou Kóreu absolvovali iba virtuálne, pričom ste si v offline svete mohli otvorene vybúriť emócie :)

Ďakujem vám za vašu čitateľskú pozornosť, za vašu podporu, keď som bola ďaleko za horami-dolami a pri nejakej ďalšej nezvyčajnej ceste "do čítania" :)

P.S. Všimli ste si, ako som zvládla nepublikovateľné príhody? ;)

Na Vychode co-to nove

Ahojte drahi priatelia, rodina a znami :)

Preslo uz relativne vela casu od posledneho blogu, co vidim na tom, ze moje poznamky o tom, co sa stalo, sa hromadia. Takze dnes pokracujeme.
Tentokrat nepojdeme na osi casu do minulosti ci buducnosti. Len vam prinesiem nove informacie, fakty a zazitky tak, ako sa mi nazbierali pocas poslednych dvoch tyzdnov.
Tento poznatok som chcela spomenut uz davno. Datum sa tu pise opacne, cize najprv rok, potom mesiac a potom den. Taky americky sposob, co nie je v Juznej Korei prekvapive. Ale potom som si vsimla, ze oni tu vsetko pisu naopak. V muzeach a na tabuliach s mesiacmi v roku ci s cislami sa zacina decembrom, respektive cislom 10 na lavej strane a januar, respektive cislo 1 je na pravej strane. Je to celkom zaujimave, lebo som si nikdy nemyslela, ze ma moze popliest len opacny smer pisma :) Najprv som si myslela, ze to aj len zle vidim, alebo ze sa niekto pomylil, ale ono to tak naozaj je. Citaju sice zlava doprava, ale chronologicke zoznamy sa pisu sprava dolava. Moje jedine vysvetlenie je, ze skratka prevzali sposob pisania od Americanov a preniesli ho na vsetko vratane datumov.
Ked sme uz pri cislach. Cislo 4 tu ma konotaciu so smrtou, lebo stary cinsky znak, ktory sa podoba cislu 4, znamena "smrt". Preto v niektorych vytahoch sa nenachadza vypisane poschodie cislo 4, alebo ak aj je, na signalizeri poschodia sa neukaze cislo, ale len znak "F" (ako "floor" - poschodie). Cize tam, kde nie je cislo, je cislo 4 :) Nedodrziavaju to konzekvetne v kazdom vytahu, dokonca ani v ramci jedneho vytahu. Na tlacidlach je cislo 4,a le ked ste na 4. poschodi, hore sa cislo 4 neukaze. Z toho vyplyva, ze je to uplne jedno, ale podla vsetkeho nekonzekventne konanie tu ma svoju dlhorocnu tradiciu a cislo 4 na tlacidlach vo vytahoch nesposobuju smrt, ale na signalizeroch poschodia ano :) Okrem toho cervena farba ma konotaciu krvi, a teda aj smrti, preto NIKDY nepiste nikoho meno cervenym perom. Znamenalo by to totiz, ze mu prajete nieco strasne. Tak sme sa bavili s Nemcami, ze to je dost blbe pre ucitelov, ked opravuju tie nepodarene diktaty a neudrzia sa a napisu meno darebneho ziaka cerbenou farbou...Chuda dieta ...
Apropo - vztah deti a rodicov: part 2. Vychadzam len z pozorovania v metre a z rozhovorov s profesororm Hochom. Nuz, deti su tak nejako ponechane sami na seba. V metre je drviva vacsina rodicov, ktori sa so svojou prekrasnou ratolestou vobec nerozpravaju. Neviem, ci mam len taky dojem, alebo je to pravda, ale v autobuse v Nemecku ci na Slovensku, ak cestuje dieta s rodicom, pocujete neustalu vravu a dieta sa pyta a rodic odpoveda a ukazuje a vysvetluje, skratka komunikuju spolu. V Soule som zazila doposial tri matky a otcov s dietatom (na tomto mieste treba podoknut, ze otec s dietatom na rukach je tu velka vynimka, castejsie zbadate mamu a otca a dieta, ale prevlada mama s dietatom bez otca...), ktori sa rozpravali a hrali a  robili hlupopsti. Ostatni len bez vyrazu sedia a nechaju svoje dieta proste "byt". Kazdy ma svoj smartfon, ano, aj pätrocne deti maju smartfony, a namiesto toho, aby stravili tu otravnu hodinu v metre nejakym peknym rozhovorom, sedia si kazdy s ocami nalepenymi na obrazovke o velkosti 10x5 centimetrov. Potom sa nemozno cudovat, ze vztah rodicov a deti je taky neosobny. Bez komunikacie nefunguje nic a nic sa neda vybudovat. A je to smutne, lebo ja sama nie som matka, ale pride mi otrasne, potichu sediet a strcit dietatu do ruky iPhone s rozpravkou, zatial co ja by som si chatovala na smartfone s niekym inym. Myslela som si, ze ej to len moj dojem, ale bavila som sa profesorom Hochom, ktory tu zije uz 15 rokov, a on ma presne ten isty nazor. Dosledky takehoto konania sa prejavia v dospievani a v dospelosti - existuje obrovska priepast medzi rodicmi a detmi v nazoroch, temach ci mysleni.
K anglictine Korejcov. Kazdy jeden sa hrdi tym, ze sa na skole ucia po anglicky od malicka. A potom, ked vo Fast Foode polozite asi 20-rocnej babe otazku, ci vam moze namiesto Coca Coly dat nieco teple ako napriklad caj, zavola cely pritomny personal, ktoreho vekovy priemer je tiez 20, aby jej to prelozili a cuduj sa svete, kazdy na mna len vyplesti oci a korejsky mi vysvetli, ze mi nerozumie.....a potom dojde asi 40-rocna pani a prelozi im to....Pozitivne na tomto pribehu je, ze vam vzdy niekto pomoze, tragicke je, ze mladi ludia, ktorym momentalne patri svet, mlcia ako ryby...kam toto speje?
Cyklistika je tu podla vsetkeho velmi oblubeny sport. Viem to najma preto, ze kazde rano chodim peso na uni po cyklistickej a chodeckej drahe. Jedna polovica cesty patri cyklistom, je dost siroka, ma dva pruhy a druha polovica cesty je urcena pre chodcov a bezcov. Su tam dokonca aj tabule, cize sa iste nemyslim. A tak si, zvyknuta z Nemecka, pokojne kazde rano vykracujem po chodeckej drahe...Nuz, potvrdzuje sa, ze Nemecko je jedina krajina, kde sa mozete stopercentne spolahnut aspon na cestne pravidla :) Kazde bozie rano som ti totiz takmer prejdena cyklistom na chodeckej drahe. Hoci maju dva pruhy a NIKTO na ich strane nie je, oni si to rezu chodeckou cetsickou, na ktorej som ja jedina a namiesto toho, aby sa uhli na svoju stranu, idu oproti mne az do posledneho momentu, kedy sa im vyhnem ja. Uz je to taka ranna tradicia - ja vzdy cakam, ze sa uhne cyklista, on sa nikdy neuhne, on si este drzo odfrkne a ja hodim na jeho chrbat vrazedny pohlad a po slovensky si zanadavam. Potom pokracujem v ceste na uni. Bez tohto kazdodenneho ritualu by to nebolo ono :)))
Ked uz sa bavime o cestnych pravidlach... Jazda autobusom a taxikom si vyzaduje dokladnu psychicku pripravu a velmi pevnu vieru v to, ze tento den nie je vasim poslednym. Zda sa, ze premavka je takym malym zavodom Formuly 1. Kazdy chce byt vsade ako prvy. Protim je uplne jedno kde  a preco, hlavne byt prvy. Uvediem len dva male priklady. Ked som sla na Seoul National University, musela som stravit asi tak 15 minut v autobuse cislo 02. Za prve, neexistuju cestovne poriadky. Na zastavke je dokonca napisane, ze casy prichodov a odchodov autobusov zavisia od premavky. Tym je vsetko ospravedlnene a vysvetlene. Na obranu tohto "systemu" vsak treba povedat, ze sa este nestalo, ze by som marne stala na zastavke. Vzdy nieco niekedy prislo a vzdy som dosla nacas alebo maximalne o 15 minut neskor. Zazrak? Nie, skor dokaz, ze intuitivne konanie obcas vyhrava nad dokonale logickym a premyslenym planom :) Nuz, ale spät k ceste autobusom: za druhe, soferi evidenten azbudaju, ze vezu tak 30 ludi. Brzdia a startuju ako pretekari, nepochopitelne neocakavane. Clovek este ani nebol celym telom v buse a autobusar uz prudko nastartoval, takze vsetci preleteli polkou autobusu, a ked sa konecne vratili na svoje miesta, autobusar zabrzdil, aby zase vsetci preleteli na opacnu stranu. Na velkej krizovatke sa dokonca autobusar ani neunuval dojst k nasledujucej zastavke. Len na cakajuceho zamaval, ten prebehol pomedzi auta, on mu otvoril dvere a nastupil. Bez straty jedinej sekundy s usetrenymi 30 sekundami prefrcal autobusar i s nami, pricom na nas opät zabudol, cez krizovatku s usmevom na perach. Taxikar pre istotu prechadzal vsetky krizovatky na cervenu. Vtedy som sa vazne zlakla, lebo na semafore svietila cervena ako delo a on sa pokojne poobzeral, postupne pridaval a potom sa vyrutil stredom krizovatky...Bolo to o to horsie, ze dost zle videl. Ked cital adresu, ktoru som mu dala, bol asi tri milimetre od papiera, co nesvedci zrovna o orlom zraku. A ked som potom videla, ako prechadza na cervenu cez krizovatku plnu aut, tak  som sa v duchu pomodlila :) Vsetci tu jazdia intuitivne. Maju sice rovanke pravidla ako v Europe, ale kazdy vodic si ich prisposobuje a nemozem si pomoct, ale vsetci ostatni asi vedia citat myslienky, lebo dopravne situacie, ktore by sa u nas davno skoncili nehodou, sa tu prejdu trubenim. Europan tu pre vlastne bezpecie nesmie vstupit na cestu ako sofer motoroveho vozidla, vlastne ako sofer hocicoho :) Ked porovnam Ukrajinu a Koreu, tak sa neviem rozhodnut, komu udelit cenu za nebezpecnost premavky, ale vyzera to tak, ze Korea o kusticek vyhrava :)
Na Hankuk University of Foreign Languages, na ktoru som sa vlastnou aktivitou votrela, som spoznala studentov cestiny a slovenciny. Mali zlati Korejci, ktori hovoria nasimi krasnymi jazykmi. Citila som sa ako v sne. Katedra je sice malicka, ale vidiet nasu a cesku vlajku na Dalekom Vychode je skutocne prekrasny pocit :) Navyse, tato univerzita je jedinou v Korei, kde sa da studovat cestina a slovencina a, teraz padnete na zadok, na katedre je az 150 studentov!!! Niektori vedia viac, niektori menej, ale snazia sa a su skveli. O ich skvelosti (asi preto, ze sa nainfikovali nasimi naturami:)) svedci aj to, ze ma hned zobrali an svoju korejsku party s profesormi. Ide o to, ze v Korei je vojenska sluzba este stale povinna a prave minuly tyzden sa vratilo par chalanov zo sluzby, aby pokracovali v studiu. Preto pre nich zorganizovali priatelia uvitaciu party v korejskej restike, kde sa sedi na zemi (fotky budu na google +). Hned ma na nu pozvali, co bolo od nich nesmierne mile, kedze ma nikdy predtym nevideli. Z uni sme sli autom. Bolo nas dokopy 7. Tak som predpokladala, ze pojdeme na dvakrat. Mylila som sa. Dopredu si sadol najvacsi Korejec, vzadu som sedela ja s dvoma dalsimi a v otvorenom kufri sedeli zvysni dvaja. Smiala som sa, ze jezis, co robia a potom, ked sofer nastartoval, som pochopila, ze to mysli vazne. Viezli sme sa teda siedmi v aute, z toho dvaja  sedeli v otvorenom kufri, nohy sa im hojdali v smere vetra a kryt kufra sa v prijemnom rytme dotykal zadneho skla auta. Vraj sa to tu moze :) teda, vraj nemoze, ale nikto to nekontroluje. Tak som sa pre svoju vlastnu pohodu radsej nepytala, ci ani vodicak nepotrebuju na to, aby soferovali :) Vzali ma teda na party, kde profesori prisli ako posledni. Krasne ma uvitali a zacali pit. A pili. A pili. A pili...nie preto, ze by im to chutilo, ale preto, aby sa opili. Niektori mladi chalani boli po tretom stamperliku Soci (korejsky snaps, ma asi 20 percent a chuti ako velmi zle spracovany lieh) taki cerveni, ze som sa obavala explozie hlav a usi. Zial, aj ked uz boli opiti ako prasce, museli pit dalej, lebo vazeni pani profesori pili. A kedze plati hierarchia, pijes dovtedy, dokym pije vyssie postaveny, tie chudatka chlapätka museli do seba hadzat jeden za druhym. Any to vsak nevyzeralo, ze je to len bohapusty opias, predtym nez sa vypije poharik, musi mat niekto prihovor. Nuz a tak sa stalo, ze som prisla na rad ja a mala som prihovor, ktory sa mal tykat vojenciny a vojenskej sluzby.... tazko hovorit o niecom, o com neviete ale ze VOBEC nic. Napriek tomu som vyprodukovala kratky prihovor o tom, ako neviem, o com mam hovorit a pripila som si s nimi na priatelstvo Cechov a Slovakov :) Ja som teda nepila, na co mi vsetci pani profesori, znali pomerov v nasich koncinach, povedali, ze nie som prava Slovenka :) Tak taykto obraz maju o nas na Dalekom Vychode :)
Tento vikend (24.-25.11.) som navstivila budhisticky chram. Bolo nas osem. Byvali sme po dvoch v izbe, ktora mala zapnute podlahove kurenie. Spali sme na tenkej matraci s teplou perinkou a tvrda zem vobec neubrala na kvalite spanku. Skrina na izbe nemala dvere, co ju ale opticky zvacsovalo, cize to bolo ok. Byvala som so Svedkou a nasa izba sa stala miestom stretavania sa. Ked som v sobotu dorazila do klastora, dali mi hned mundur a sla som jest. Jedlo bolo velmi jednoduche, plane, ale aspon nie take stiplave. Riady musite po sebe sami umyt, akurat ze vonku. A kedze bola strasna zima, skoro mi v tej ladovej vode zmrzli ruky. Nevadi to, lebo umyvate len svoj riad a tym padom stravia vase ruky pod vodou len 2-3 minutky. Nasledne sme sa stretli s nasim osobnym mnichom, ktory ma meno, ale korejske, a preto ho teraz neviem :( Isli sme na malu turu, pocas ktorej sme museli mlcat a sustredit sa len na podu pod nasimi nohami. Trvalo to hodinu a pol a predstavte si, ja som vydrzala nehovorit!!!! Vazne, ani slovko som nepovedala a este sa mi aj podarilo vyprazdnit si hlavu od myslienok. Po turistickej meditacii sme sa najedli a mali zen meditaciu. Sedeli sme v tureckom sede, teda bolo to komplikovanejsie, ale zhruba tak to vyzeralo a ucili sme sa dychat a uvolnit mysel od tlaku. Musim sa pochvalit - mnich povedal, ze vyborne sedim, ze vyzeram ako skuseny jogin :) Na tom som sa v duchu mimoriadne zabavala, kedze som si spomenula na svoju prvu a poslednu hodinu jogy na Univerzite v Bayreuthe, kde som 90 minut stravila frflanim o tom, ze zaspim, lebo sa nudim :))) Ale budis, sedim ako jogin! Potom sme absolvovali vecerne modlitby, ucili sme sa spravne klanat (je to cely proces, ukazem vam, ked sa stretneme) a o 21 sme museli ist spat. O 4 rano bol budicek. Den predtym nam mnich povedal, ze sa nemusime bat, ze budu gongy a hluk, ze sa zobudime. Na moje sklamanie prislo namiesto gongu jedno mile zaklopanie na dvere a veta: "Wake up!" Mnich nas budil milsie ako veduci tabora deti na Kryme. o 4:20 boli ranne modlitby, na ktore dosli aj normlani Soulcania. O 4 rano v nedelu!!!! Tomu hovorim viera. Apropo, preco vstavaju tak skoro? Lebo v budhizme sa veri, ze najlepsi cas na spanok je medzi 21 a 3 hodinou rano. O 6 rano sme mali na programe upratovanie. Pozametala som svoj prvy most v zivote :) Dal nam super metly, tak som sa na nich hrala na Harryho Pottera :) Nasledne sme sa 108 krat poklonili a potom sme sli na cajovu ceremoniu (pili sme lotosovy caj) a kladli mnichovi otazky. Celkom zaujimave bolo zistenie, ze budhisticki mnisi nie su taki prisni ako nasi katolicki. Pokojne mozete odist a dokonca sa aj ozenit. Nie je v tom nejaky velky problem. Navyse, pocas nasej prechadzky, sme stretli dalsieho mnicha, ktory nas hned milo pozdravil: "Hi, how are u, guys?" a zacal tancovat Gangnam style :))) nas mnich nam povedal: "AAch, that is our Gangnam monk!" :))) Zlati stari pani :) Informacia pre vas: ak sa chcete stat korejskym mnichom, v zen centre musite stravit minimalne 6 mesiacov. tak nech sa paci, kto sa inspiroval :) Mozno niekoho presvedci fakt, ze po klastore pobehuje klastorna macka, ktora vo mne nasla asi spriaznenu dusu, lebo zo vsetkych v jedalni si vybrala mna a mne skocila do lona. Ostala som bez pohybu a cez pery sa mi vydrali len tiche vykriky typu "jezisi kriste", "boze, macka", "kristepane" a podobne :) ALE prezila som ja i ona, a tak vsetko dobre dopadlo. Nuz a najdolezitejsia vec: cely nas templestay bol filmovany japonskou televiziou a v tomto filme hrame hlavne ulohy :) Vyjde na DVD niekedy v marci ci aprili a hadam sa nam ozvu a video dostaneme. Tento vikend z nas spravil medzinarodne hviezdy (kto je to "my" = dalsi studenti, ktorych som stretla. Oni navsetvuju Inchon University a spolu sme vytvorili skvely herecky kolektiv :))). Autogramy rozdam, ked pridme na turne do Nemecka a na Slovensko :)
Dnesne rano (pondelok, 26.11.) ma presvedcil o tom, ze o Korei sa neda povedat jednoznacne stanovisko - dobra ci zla? Napriklad dnes v obchode som si kupila jogurtove mlieko. Isla som ho zaplatit a predavacka vykrikla a utekala k chladiacemu boxu a doniesla mi druhe a korejsky mi vysvetlila, ze to, ktore som si vzala ja, je uz po zaruke. No nie je to uzasne??? Na Slovensku vam este na reklamacnom pulte vynadaju, aj ked ste v prave a tu vam to vymenia, nez to kupite a ospraveldnia sa. Krasa!!! Taketo nahodne udalosti zachranuju moj obraz o Korei a som za ne vdacna.
Aky by to bol pobyt, keby som neochorela? Nielen ze som prekonala bronchitidu, ktoru som si mimochodom sama diagnostikovala a vyliecila, ale teraz som dostala nejaku zahadnu alergiu a skrabem sa na celom tele. Len pevne verim, ze to prejde do odletu...To by som vsak nebola ja, ze?
To je tak zhruba vsetko na teraz. V piatok sa chystame do demilitarizovanej zony, na hranicu so Severnou Koreou. Som velmi zvedava a tesiiim sa ako male decko :)
Ak vas nieco konkretne zaujima k niektorej zo spominanych tem, pokojne napiste, rada vam odpoviem. Obcas je totiz takze vo vlastnej hlave vyselektovat, co je treba a co je uz zbytocne.
Majte sa mi krasne, tesim sa na vas a na zemiaky!!!!

Preco je Korea krajina s najvyssim poctom samovrazd?

Ahojte :)

Ako som slubila, budem pisat radsej menej a castejsie. Iste ste ani v najtajnejsich snoch nedufali, ze to bude uz dnes, ale musim sa s vami podelit o par zaujimavych faktov, ktore ma prijemne ci neprijemne prekvapili a ktore dotvaraju obraz o Korei, aka je dnes.

Vcera (8.11.) prebehla udalost roka - College Scholastic Ability Test. Namiesto maturity vsetci ziaci na konci high school pisu rovnaky prijimaci test na vysoke skoly. Ide vzdy o matematiku, korejcinu, anglictinu a potom si mozu vybrat dalsie dva ci tri predmety. Vysledok tohto testu umozni ziakom studovat na urcitych univerzitach. Podla poctu dosiahnutych bodov sa im otvoria brany bud na lepsie alebo na horsie vysoke skoly. Kazdy chce ist samozrejme do Soulu, tu su totiz podla "rankingu" najlepsie univerzity. Na to, aby sa sem dostali, musia mat takmer zo vsetkych predmetov 1 (znamky su tu v rozsahu od 1 do 9, pricom 1 je najlepsia a 9 najhorsia). Maturita by nebola taka zaujimava, keby cela procedura nebola spojena s postrannymi faktormi, ktore vsak Europanovi vystupuju do popredia. Ziaci pisuci maturitne pisomky su ako celebrity. Pred budovou ich cakaju zastupy mladsich skolakov s transparetmi, kricia na nich a praju im vela stastia. Je pre nich vytvorena ulicka (cerveny koberec asi nie, ale to je to posledne, co chyba celej parade). Prichadzajuci ziaci su sprevadzani policiou, Ak ma mat niekto meskanie, zavola sa policia a oni ich odvezu do skoly. Cela premavka je prerusena. Autobusy prevazajuce pisucich maju prednost, mopedy so ziakmi brazdia ulice Soulu, aby dorazili nacas. Sucastou testu je posluchove cvicenie. Verte ci neverte, v tom case je pozastavena letecka a vlakova doprava, aby ich to nerusilo. Pozreli sme letove plany a naozaj, vcera medzi 13 a 16 neletelo jedine lietadlo, nesiel jediny vlak. Ano, je to naozaj pravda. Nehovoriac o tom, ze mamicky maturantov sa tri mesiace predtym, chodia kazde rano medzi 3 a 6 modlit do chramu za to, aby ich diet ten test zvladlo. V den skusky rodicia na budovu skoly lepia sladkosti, ktore by mali ich detom priniest stastie pri teste. Vysledky dostanu ziaci hned v ten den, respektive hned po dopisani jednotlivych casti. Ide o testy s multiple choice, niekedy odpovedaju celymi vetami. V den testov sa kazdorocne vyrazne zvysuje pocet samovrazd. Ano, Korea je krajina s najvyssim poctom samovrazd vseobecne, no v tento den statistiky stupaju. Neraz sa stalo, ze po vysledku z korejciny vyskocil ziak z okna, lebo dostal zlu znamku. Zvysok triedy pisal testy dalej...Samovrazd pribudalo po ukonecni testu. Preco to vsetko?
Od tohto test zavisi buducnost vasho potomka. Ak napise zly test, dostane sa na zlu univerzitu a uz nikdy sa nebude moct uchadzat o prestiznu pozicu vo velkych firmach. Je to neuveritelne, ale nikoho tu nezaujima, co studujete, podstatny je len nazov univerzity, z ktorej mate diplom. Je uplne jedno, co viete a co nie. Po univerzitnom studiu aj tak znova musite robit testy, aby ste sa vobec mohli uchadzat o interview vo velkej firme, ktora, ak vas po asi siestich kolach pohovorov vezme, vas zauci a da vam vzdelanie v oblasti, kde budete pracovat. Aj ked sa mi to zda chore, vysvetluje to vela veci. Maturita rozhodne o vasom osude. Vysoky pocet bodov vam zabezpeci styri roky studia na renomovanej univerzite (ake su kriteria dobrej univerzity? nuz, to nam tu nikto nevie vysvetlit a skratka je to tak, ze Seoul National, Korea a Yonsei University su tri najprestiznejsie, tzv. SKY-Universities + vsetky, co sa nachadzaju v Soule, su akceptovatelne) a potom dobre miesto vo velkej firme. Ina alternativa neexistuje. Ak mate diplom zo slabej univerzity, stratite na trhu prace hodnotu a v zasade sa nemozete nikde zamestnat. Z tohto dovodu sa da maturita opakovat niekolkokrat. Vlastne sa da opakovat donekonecna, dokym nedosiahnete same 1...Nova maturita nie je prilis draha, takze to mnohi rodiacia detom zaplatia. Ach, to treba tiez spomenut. Ked tu chcete mat dieta, musite pocitat s tym, ze na jedno potrebujete 250,000 USD, dokym nedosiahne vek 25 rokov. Do 25-ky tu vsetko financuju rodicia. Deti nerobia doma absolutne nic, maju sa len ucit. Tento tlak - musis sa usilovne ucit (fraza "usilovne sa ucit, usilovne pracovat", cokolvek, co ma v sebe slovo "usilovne", je asi najopakovanejsia veta v praci, na univerzite, na strednej, ci v skolke - deti sa tu ucia pisat skor ako my; usilovne sa ucit znamena drvit sa veci naspamat den i noc. Sama som to pocula od studentov, nie, dnes nemozem, musim sa usilovne ucit.... - ja som sa smiala, ale oni to mysleli vazne. Taketo veci maju hlboko zakorenene.), aby si nieco dokazal/a - vytvaraju nielen rodicia, ktori do dietata investuju strasne prachy, ale najma skola a ucitelia. Motivacia do ucenia nie je zvedavost, ale buducnost. Nikto nikdy detom nepovie, ze sa ucia pre seba, ako je to u nas zvykom. Kazdy ziaicik tu v siedmich rokoch vie, ze sa uci, aby v 18 napisal vybornu maturitu, siel na vysoku a potom dostal pracu v Samsungu, Kii, LG ci Hyundai. Rodicia sa nezaoberaju individualnymi zaujmami ich dietata. Dieta je investicia. Tato investicia sa im ma vratit tak, ze ked budu oni uz stari, deti sa o nich postaraju a na to, aby sa mohli postarat, musia mat dobry job, na to, aby mali dobry job, musia mat dobru uni a zase sme pri maturitnom teste....Mnohi studenti stravia rok drvenim sa na dalsiu maturitu. Za ten rok nejdu do zahranicia, ani si nezarabaju, len sa ucia a rodicia ich k tomu aj nutia. Na margo starostlivosti v "stari". Mozno ste poculi, ze rodiacia si zelaju skor synov ako dcery. Dokonca sa to robievalo tak, ze hned, ako sa dalo zistit pohlavie, sla matka na krvne testy a ak to bolo dievcatko, sla na potrat. Casy sa vsak zmenili a teraz su dievcata zelane. Hadajte preco! Nuz, nie preto, ze mamicky chcu mat blizku dusu, ale preto, ze zena sa vie lepsie postarat o rodicov, ked uz budu stari....Dieta je investicia...
Na margo financii - ako si myslite, ze sa da z priemerneho platu financovat studium vasho dietata? Co robia mnohi rodicia, je, ze svoje dietky poslu na rok do Ameriky pocas strednej skoly, alebo dokonca na cele studium. A to teda stoji neskutocne vela penazi. A ako to robia? Otec zostane v Korei a "usilovne" pracuje a manzelka odide s dietatom do Ameriky. Otec nema na robote nic ine, len chodit do prace, stravi tam 15 hodin, spi 4 hodiny a zvysnych 5 preslope s ostatnymi slamenymi vdovcami, pripadne, to je len moje podozrenie, ale myslim, ze nie uplne neopravnene, travi nejaky cas v moteli s nejakou devou...Matka zase v Amerike vytvara dietatu prostredie na ucenie - navari, upratuje, robi vsetko len, aby dieta nebolo odlakane od ucenia. A takto funguju rodiny....Logicky sa partneri vzdialia, lebo sa vlastne nevidia a nepoznaju. Moj profesor mi dnes hovoril, ze kamoska jeho zeny sa nemoze na svojho muza ani len pozriet a vzdy jej pride na zvracanie, ked si lahne do postele....Ale, navonok sa hra divadielko o dokonalej rodine, lebo rozvod je sice pripustny, ale nie prilis tolerovany v spolocnosti.
Korea je kultura divadla. Hrajme divadlo o laske, o vztahu, o motivacii, o zvedavosti, len hlavne nikomu nepovedzme vlastny nazor, nezdoverujme sa s vlastnymi problemami, nebudem sami sebou. Ako sa teda vlastne vytvaraju vztahy? Dnes sme sa dozvedeli zaujimavy fakt. Ked si vyberate partnera, velke slovo ma matka a univerzita. Nedajte sa zmiast, niezeby rektor stanovil kto s kym, to nie :) Ide skor o to, ze studentky zo zenskej univerzity Ewha maju za partnerov/manzelov absolventov Yonsei univerzity a zeny zo Sookmyung univerzity lovia vo vodach Korea univerzity. Nie je to nahoda. Je to tak pripravene. Organizuju sa hromadne rande, kde su pripusteni len studenti danch univerzit. Nechceme si predsa vybrat niekoho z Hanyang univerzity, lebo cela osobnost cloveka je definovana len vysokoskolskym diplomom a moj diplom musi byt kompatibilny s diplomom mojho partnera, vsak?
Najsmutnejsie na tomto systeme je, ze vsetky tieto frazy a klise im prudia v krvi od detstva. Nemaju sa z toho ako vymanit, kedze konformita je hodnota, nie individualita. Nikto sa nepyta na vasu povahu. Pytaju sa na vas diplom. Laska ako dovod sobasa nie je stale taka podstatna. Je to akurat tak pridana hodnota, ale nie nevyhnutna. Potom sa lahko stane, ze manzelia zistia po pol roku, ze sa k sebe ale vobec nehodia, ale kvoli dietatu, ci dobrym vyhliadkam na dochodok (ucitelka je tu dobre povolanie - ucitelky totiz dostavaju dozivotnu rentu, ktora je celkom pekna. Preto su zeny-ucitelky ziadane partnerky:)) spolu ostanu a spolocne pretrpia zivot.
Mna teda tieto informacie zarazaju, a zaroven ma utvrdzuju v tom, ze nasa vizia integracie vsetkych narodov je len zbozna predstava zopar utopistov. Zmena moze prist len, ak sa zmeni myslenie ludi. To sa zmeni len, ak pride nova generacia, ktora uvidi aj iny svet ako korejsku realitu. A Amerika zial nemoze nasukavat svoju kulturu Korei a Korejcanom; oni na to musia dojst predsa sami, ze vzdelanie je volba, ze detstvo je cas radosti a smiechu, nie drezury a hrozy, ze dieta nie je platno, na ktore prenesieme rodicovske tuzby, ale samostatna bytost s vlastnou povahou. Niet sa co divit, ze studenti na univerzite uplne polavia. Po rokoch tlaku maju konecne volno. Kazdy vecer stretavam deti vo veku 12 rokov okolo pol jedenastej v noci na uliciach, iduc zo skoly! Vikendy presedia doma nad knihami a od pondelka to zacina znova. Univerzita je vstupnou branou do volneho casu. Kedze si vsak deti pocas skoly nenasli volnocasove aktivity, lebo nemali volny cas, nevedia, co s nim, a tak chodia pit, lebo je to strasne "cool". Na druhy den na uni potom spia, pripadne len mlcia s otvorenymi ocami a ucia sa pred skuskou, aby dostali co najlepsiu znamku. Po nej vsetko zabudnu. V druhom ci tretom rocniku si vsetci zacnu robit TOEFL testy, lebo anglictina je sucastou vstupnych testov do firiem. A tak sa vybrany odbor dostava an vedlajsiu kolaj. Nuz, potom tak vyzera aj vyucovanie - plne ticha a prikyvovania, aj ked ucitel hovori blbosti...Ako hovorim, vela veci sa tymito faktami vyjasnuje. Vela studentov, ktori zili isty cas v Europe, mi povie, ake to je zle a ako ich to obmedzuje, ale ziju podla toho, lebo inak sa zatial neda. Necudo, ze to kazdy druhy pacha samovrazdu.
To aby ste si doplnili skladacku s nazvom Korea a jej skolsky system.
Korea a obchody - prosim vas, uz ma vazne stvu. Okrem cokolady, ktorej NIKDY nie je 100 gramov, maju vsetko v mega velkych baleniach. Chcela som si kupit jednu praobycajnu konzervu s tuniakom. Najmensie predajne balenie je 5 konzerv s tuniakom. Naco mne toto bude, ked moje chute sa menia z minuty na minutu. V zivote to nespotrebujem, ale kusovy tovar neexistuje. Giganticke balenia cestovin, polotovarov a hygienickych vreckoviek kompenzuju miniaturne balenia sladkosti, specialne cokolad! Viem, ze som to uz spominala, ale mala som nadej. Nadej dnes zomrela. V najvacsom supermarkete maju maximalne 70-gramovu cokoladu!!! Toto je bordel a uvazujem, ze sa ozvem ministrovi hospodarstva, nech mi laskavo vysvetli dovozovu politiku Juznej Korei. Nakupy su otrasna zalezitost. Nevadi mi, ze je tam tolko ludi, co ma vsak nesmierne obtazuje, su blaznivi promoteri. Ziapu na cely obchod. Keby tam bol jeden, nepoviem, ale je ich tam aspon 15 a kazdy prezentuje nieco ine, povacsine jedlo, ktore stipe a kavu, ktora chuti ako hneda voda. Dnes som asi bola uz unavena, lebo ma v istom momente napadlo, ako by som rada vzala baseballovu palku a treskla jedneho hlucneho rybieho promotera po hlave. Vtedy som usudila, ze je nacase odist a nakup sa zahadne urychlil. Potesili ma vsak syry Apetito a Pribina, ktore mi pripomenuli domov (checknite nove fotky tu: https://plus.google.com/u/0/photos/114734028075408880859/albums/5798762775075332353).
Vecerala som v taliasnkej restauracii s profesorom nemciny a jeho pani manzelkou, zlatuckou Korejkou, ktora pracuje ako prekladatelka a recenzentka opernych predstaveni. Pekne sme pokecali, dala mi keksiky, ktore  boli povodne pre pana profesora, ale ze vraj bude tucny :) Jedine, co ma trochu prekvapilo, bol sposob ich konverzacie. Ja som zvyknuta na absolutnu volnost a spontannost v ramci rodiny. Ich konverzacia sa podobala skor formalnej vymene informacii. Niezeby nebola medzi nimi laska, ale mala som pocit, ze jedina uvolnena som tam bola ja. Aj sa smiali, aj sme sa spolu zabavali, ale pripadalo mi to trochu neprirodzene. V istom momente sa mi zazdalo, ze ja som sa s jeho zenou a potom s nim bavila prirodzenejsie ako oni dvaja medzi sebou. Dokonca si nedali ani len pusu, co ako manzesky par mozu bez problemov. Vecer to bol prijemny, najma som sa najedla bez slz (nekorenena zemiakova polievka, mnam!) a spoznala som skvelu zenu.

Na dnes sa lucim. Dufam, ze vam tento prispevok prinesie novy pohlad na Vychod. A samozrejme, som chora! Kaslem ako stary hrniec a ladujem sa liekmi. Buduci vikend idem do chramu, tak sa musim pochlapit a vyzdraviet. Modlite sa za mna kazde rano od 3 do 6, alebo chodte nalepit sladkosti na nejaku nemocnicu s poliklinikou ;)

Z kazdeho rozka troska

Vazeni a mili moji priatelia, znami a rodinni prislusnici,

opat presiel tyzden a ako inak, opat som sa viac ponorila do tunajsej kultury, ci uz modernej alebo historickej. Ti z vas, co su aj na FB a na Google +, pripadne mate gmail alebo googlemail (a tymto vymenovanim som pokryla vsetkych svojich priatelov a znamych a rodinu, paradoxne okrem mamy, ale ta nastastie pozna mojich priatelov a zvysok rodiny, takze sa ku vsetkemu dostane :)), mozete ulahodit svojmu oku pohladom na moje "umelecke" a "dokumentarne" fotky, z ktorych sa dozviete, ako si tu vlastne zijem, co musim jest, co vsetko som videla a co mi vyraza dych, lebo som to doposial nikde na svete nevidela (oplati sa precitat si komentare, bez nich totiz nepochopite zmysel danej fotky :). Obrazovy material vam prinesie mozno vizualnejsi pohlad na Soul, ale pisany material vas zavedie do mysle ludi, preto dnesny prispevok :)
Tentokrat vas vezmem na cestu do minulosti, prerusovanu digresiami, ktore vam priblizia moje a ich chapanie reality :) Ti, ktori ma poznaju prilis dobre, mozu tieto pasaze pokojne preskocit, asi vam nic svetaborne neprinesu.
Tento prispevok som zacala pisat v sobotu, 3.11., po tom, co sme poupratovali :) Chcela som ho dokoncit, ale musela som ist prec (a to som netusila, ze v ten vecer sa naucim dalsiu lekciu do zivota a prinesiem dalsiu kapitolu do nasej knihy, ze Dani a ze vas ostatne opat raz tak dobre-nedobre pobavim:)), no dnes je uz stvrtok, 8.11. Z toho dovodu uvadzam vsade datumy :).
V nedelu (4.11.) som stravila krasny den s mojim korejskym studentom-kamaratom, Min Junom, ktory je dobrovolnik v nemocnici, kde su deti chore na rakovinu. Velmi zlaty clovek, ma velke srdce, ale zial velmi matne vedomosti o historii Korei :) Navstivili sme Gyongbokgung Palace, najvacsi palac, ktory bol sidlom Joseonskej kralovskej dynastie. Znicili ho Japonci, ked okupovali Koreu, ale v roku 2009 bola dokoncena jeho rekonstrukcia. Japonci tu btw narobili neskutocne vela skody a vlastne v celom regione, aj u Cinanov. Japoncov tu nemaju velmi v laske a najfascinujucejsie je, ze my v Europe o tom vela nevieme, ako Japonsko ublizilo Korei a Cine a doteraz sa za to neospravedlnilo. Statistiky hovoria, ze japonska okupacia zabila viac ludi, ako zomrelo pocas druhej svetovej vojny...Je naozaj smutne, ze kultura nedovoli priznat si vlastne chyby, aby sa konecne upravili vztahy. Najnovsie sa v novinach zacal objavovat slavny pad Willyho Brandta na kolena vo Varsave ako vzor pre sucasnu japonsku vladu. Zda sa, ze nasa krasna Europa je velmi pokrokova. Vecer sme sli do Itaewonu, svetova stvrt v Soule, kde nenajdete nic korejske, vsetko je zahranicne. All you can eat v pakistanskej restauracii s vykladom o tom, aky je Pakistan super a aky je Danish, nas pakistansky mudrlant, skvely marketingovy expert :)) Vzdy vas prekvapi, kolko namyslenosti sa moze skryvat v takom nizkom hnedom cloveku. Nuz ale, clovek sa aspon nieco dozvie o Pakistane, kedze na slovenskej wikipedii su o nom len styri riadky ;) Pre vasu predstavu o Danishovej narodnej hrdosti prinasam jeden priklad: hovorili sme v metre o skoku Baumgartnera z vesmiru, ze ake je to cool a Danish an to povie - ano, je to super, ale viete, ze Pakistan zlomil v priebehu troch dni 25 (!) svetovych rekordov, ako napriklad najvacsia narodna vlajka. Nuz, urobte si nazor :)))) Ja sa vcelku zabavam, lebo ak by som to brala tak vazne, tak by ma asi po troch minutach porazilo :)
V piatok (2.11.) sme boli na Soulskom festivale lampasov, po anglicky to znie krajsie - Seoul Lantern Festival 2012. Na umelovytvorenej rieke Cheonggyecheon vztycilo mesto Seoul niekolko metrov postav so ziarovkami vnutri (mozete vidiet na FB:)). Bolo to naozaj krasne, ale bola taka zima, ze moj pocit nadsenia casto prerazala bolest v zmrznutych prstoch. Chceli sme ist popri rieke co najblizsie, no ked sme hladali vchod, resp. schody veduce dole k nej, tak nam policajt plynulou anglictinou (to by sa vam na Slovensku asi nestalo, co?:)), ze ked pojdete dole, bude to trvat 2 hodiny, ale ked pojdete horom, potrva to len 15 minut...Nepochopitelna informacia, ktora sa ukazala ako vrcholne nepravdiva, ale aspon sme sa vyhli davom parikov a rodin s malickymi detmi, ktore prosim pekne este o 23 hodine pobehovali porpti rieke, hoci uz aj vypli vsetky lampase...Nuz a pocas prechadzky sme narazili na par motelov. Spominate si na to, ako som pisala, ze si tam chodia potajomky uzivat mladi? Tak, ano, tie motely sme videli. Zaroven som si uvedomila, ze by som nikdy v takom moteli nemohla pracovat na recepcii, lebo by som bud  nedokazala ostat diskretna (teda sorry, ale ako sa da "nehovorit" o tych ludoch, co tam chodia, vsetkym znamym???), alebo by som bola strasne rychlo skorumpovana :))) Vecer sa mohol teoreticky skoncit nasim rpichodom do Wangsimni, ale nie :) V Soule nikdy neviete, ako dopadne akykolvek vecer, lebo toto mesto NESPI! Pred metrom sme stretli nasho ruskeho kamarata, Artoma (ano, ti, ktori citali moje maily z Ukrajiny, vedia, ze Artom je podla mna najsmiesnejsie ruske meno ever, ale aj tento je zlaty :)), ktory hovori po korejsky a ako jediny zahranicny student si nevybral Soul preto, ze jeho uni je partnerska s Hanyang Uni v Korei, ale preto, ze chcel presne tuto univerzitu a ucil sa po korejsky na zaklade fascinacie ekonomickym rozvojom tejto prekrasnej krajiny :) Zacali sme preberat korejsku kulturu a vztahy. Artom nam povedal, ze na to, aby sme rozumeli rozhovorom korejskych parikov a priatelov, nam staci poznat 100 slov. Ja mu hovorim, ze to predsa nie je mozne, ked je to jedna z najrychlejsie sa rozvijajucich krajin, tipovala by som, ze mladi ludia tu diskutuju na vysokej urovni. Ja mam to stastie, ze sa stretavam s vynimkami z korejskeho priemeru, co potvrdilo nasledujucich 20 minut statia pri stanici Wangsimni. Artom nam prekladal rozhovory styroch roznych skupin ludi. Vo vsetkych sa opakovali vety: Jezis, ja sa hanbim; boze, ona je crazy; ach, ja mam hrozne vlasy; a potom rozne variacie slova "boyfriend" (mam frajera, chcem farjera, ona ma frajera, to bud eoj frajer a podobne). Tieto vety su poprepletane roznymi druhmi chichotu, uskrnania a hlasneho, neprirodzeneho smiechu. Mladi muzi sa pre istotu ani nerozpravaju, len sa oblapavaju :) To, co by nam prislo gayovske, je tu uplne normalne. Muz drzi ineho muza za ruku, alebo ho pri pozdrave capne po zadku a Artom s Antoniom mi povedali, ze sa im uz stalo, ze ich korejsky kamarat chytil za .... (ano, presne tam, pripominalo to Michaela Jacksona v jeho tanecnnych kreaciach:)) na pozdrav. Nuz, iny kraj, iny mrav, resp. nemrav :) Potom sa nase pohlady upriamili na stvoricu - dve baby a dvaja chlapi. Jedna z nich mala uz okolo tridsat, ale pohybovala sa ako 15-rocna pubertiacka, co chce niekoho zbalit. A stale opakovala, ze ma frajera, nasledne povedala, ze chce zmrzlinu (len pre vasu informaciu - v restauraciach neexistuju dezerty. Vzdy mate len hlavne jedlo a vodu, ked chcete nieco sladke po jedle, treba sa presunut do kaviarne, kde maju vo vacsine pripadov zmrzlinu, lebo zmrzlina je tu najoblubenejsi dezert v akomkolvek rocnom obdobi, aj teraz, ked ja mrznem v zimnej bunde:)), tak jej jeden z tych nadejnych panov povedal, ze jej ju kupi a ona stale, ze ale ja mam frajera a sucasne s tymito vyrokmi sa spolocne odoberali niekam....Nuz a tak sa opat nepotvrdili predsudky o vernosti a hanblivosti Korejok :)
Kazdy pondelok, utorok a piatok vedieme s profesorom Hochom (jedinym Nemcom na katedre germanistiky) rozhovory o rozdielnosti kultur a myslenia. Zial sa vzdy dopracujeme k rovnakemu vysledku - nase kultury su skratka nezlucitelne. Individualizmus sa v Korei chape ako nadavka, ako prejav egoizmu. Nikto by nemal prilis vycnievat z davu. Ak aj vycnieva, ci uz vyzorom alebo spravanim sa, spolocnost reprezentovana rodicmi ich dotlaci k tomu, aby sa viac ci menej stali konformnymi clenmi naroda. Univerzita ich donuti byt jednym z davu, kedze mnohi nestuduju to, co by chceli, ale studuju na prestiznej univerzite. Z toho vyplyva absolutna demotivacia - nikto tu nebazi po vedmostiach, kazdy sa uci len na skusku, aby dosiahol co najvyssi pocet bodov a nasledne sa mohol uchadzat o pracu v co najvacsej firme. V Nemecku, ked som o tom pocuvala, sa mi to zdalo nepredstavitelne. Tu som pochopila, ze sa len velmi tazko bojuje proti hlboko zakorenenym vzorom spravania sa a spolocnost vas nepokon dotlaci k tomu, aby ste prestali samostatne uvazovat a len nasledovali masu. To sa prejavuje aj v mode. Ked sa opytate Korejky, preco nosi v zime kratase bez pancuch a k tomu nepochopitelne zahadny top, povie vam, lebo to nosi ta ci ona hviezda a vsetci to tak robia. Preco mas taky ci onaky uces? Lebo to ma teraz nasa superstar. Nikto vam nie jeschopny dat odpoved na dovody ich konania. Ach, ako mi to pripomina moju sucasnu situaciu s panom ucitelom:)). V kazdom pripade kriticke myslenie a vysvetlenie dovodov nie su v mode, preto nemozno od nich v Europe ocakavat uplny opak. To by sme si mali uvedomit a tolerovat, ALE....Ale ako zosuladit tak odlisne svety? Tolerancia je sice fajn, ale ma iste medze, najma casove. Kazdy dokaze tolerovat, povedzme, dva mesiace niekoho, kto vam vsetko odkyvka a sam nemysli. Akurat, ze po dvoch mesiacoch ho zabijete, ked vam bude pritakat uplne na vsetko. Nemozete nikoho nutit, aby zacal inak mysliet, ak je nauceny nemysliet. Tak sa zacinam pytat, ci koncept interkultur/transkultur nahodou nezlyha na tom, ze clovek nedisponuje takou dakou tolerancie (este ze to nepisem po nemecky, inak by ma vyhodili z univerzity:))
V stredu (7.11.) som sa bola pozriet na najprestiznejsej korejskej univerzite - Seoul National University. Ma rozlahly kampus, vsetko je moderne a zrekonstruovane a nachadza sa v horach. Skutocne ako v casoch Goetheho - pod stromom mozete citat basne a prostredie podnecuje k rozvijaniu ducha a myslenia (skoda len, ze v Korei je to zbytocne). Na nastenkach bolo plno plagatov o kulturnych a intelektualnych akciach a debatach. Konecne som mala pocit, ze som na UNIVERZITE. Zial, moja sprievodkyna, pani Choi (profesorka z Hanyang University), mi povedala, ze studenti ani tu nemaju prilis zaujem o mimoskolske aktivity tohto typu. Ti mladi luda mrhaju svojimi schopnostami len preto, ze spolocnost tak kaze. Navsteva Soulskej Narodnej univerzity priniesla ovocie v podobe zoznamenia sa s predstavitelmi katedry rustiny, s ktorymi som na svoje pocudovanie viedla rozhovor v rustine (toto prosim prelozte Irine a Vike, aby mi konecne verili, ze aspon nieco viem. Ani jedinu nadavku som nepouzila, a predsa sme sa dohovorili :))
Takisto som spoznala DAAD-lektora, Christian sa vola (ach, ake to stastie:)), ku ktoremu hadam budem moct chodit na hodiny, vdaka comu si udrzim nemcinu v dobrom stave. Okrem toho som sa skontaktovala s katedrou cestiny a slovenciny na Hankuk University of Foreign Languages a pevne verim, ze sa nam podari zorganizovat slovensky vecer a ze budem moct navstivit hodinu slovenciny. Ak sa toto podari, bude to naozajstny highlight celeho pobytu v Soule (pri mojom momentalnom stasti som vsak trochu skepticka, ale vsetci spolu dufajme:))
Ak ste si pozreli fotky na FB a na google+, tak viete nieco o nasej navsteve Korean Folk Village (28.10.). Ako nam povedali, staci, ak navstivite jednu a vsetky ostatne su take iste. Este som nenavstivila ine, ale chystam sa na to, takze potom zreferujem. V kazdom pripade sme sa naucili nieco o korejskom systeme dopravy a casovych planoch. Nikdy neverte tomu, co je na internete! Napriek tomu, ze Korea je totalne pretechnologizovana krajina, webstranky nie su velmi doveryhodny zdroj informacii. Po prve preto, ze su mnohe len v korejcine (alebo v japoncine a cinstine:)), po druhe preto, ze boli naposledy aktualizovane minuly rok. Prave preto nam cesta trvala namiesto hodina a pol tri hodiny :). Najprv sme presvihli zastavku metra, lebo podla vsetkeho Line 1 ma dve rozne cesty, ale ktory vlak ide ktorou cestou, to sa nedozviete, kym sa nepomylite :) Tak sme sa vratili a prestupili sme. Na mieste bol Shuttlebus. Podla internetu siel kazdu celu hodinu. My sme dorazili o pol jednej, a tak sme si povedali, ze kukneme este dalsie busy, ktorymi sa tam da ist, a tak zabijeme cas, ak aj nic ine nepojde, o jednej vyrazime. Nuz, prisli sme o jednej na stanoviste Shuttlebusu. medzitym sme nechali odist autobus cislo 37, ktory podla planu vyveseneho na zastavke mal zastavit na nastupisti D. Hoci nikde nebolo oznacenie nastupist, tipli sme si, ze to bude to posledne, kedze vypisane boli nastupistia A, B, C a D. Autobus aj prisiel, ale otvoril dvere hned tam, kde zastal, co bolo podla nasich uvah nastupiste A. Cakali sme, ze sa zastavi aj na nasom D-cku, ale nie. Proste nam odisiel na drzovku z nastupista A. A ked sme prisli k Shuttlebusu, cuduj sa svete, uz tam nebol. Spytali sme sa v Tourist Office, preco uz siel, ked na internete je, ze odchadza kazdu hodinu a pani nam ukazala A4-papier, kde boli napisane nove casy odchodu :) Dokonca aj na zastvake bolo napisane, ze odchadza o celej (sice nie o jednej, ale o druhej :)), no v skutocnosti sa Shutttlebus riadil programom, ktory existoval len v podobe papierovej v Tourist Office :) A tak sme cakali dalsich 20 minut na autobus cislo 37. Akonahle sme ho videli stojac, podla nasich vypoctov, na nastupisti B namiesto D, utekali sme k nemu a nastupili sme. Pouceni skusenostou a unaveni z trojhodinovej cesty, sme sa napokon "vylodili" pred vstupom do Korean Folk Village, kde sme stravili takmer cely den. Nastastie maju Korejci vynikajuco zorganizovane muzea a vyletne miesta, lebo sme si zastrielali s lukom, videli sme tradicnu svadobnu ceremoniu (bola velmi nudna tak sme odisli skor:)) a uzili sme si tanecne vystupenie farmarov a hiphoperov :). Cesta naspat trvala "len" 2 hodiny a to preto, ze posledny Shuttlebus sme zmeskali. Korean Folk Village zatvara o 17, no posledny bus je o 16:30. Nuz, povedzte, kto ma pochopit tuto logiku? :) A nas den sa neskoncil len spoznanim korejskej kultury. Svoje vedomosti sme rozsirili o pakistansku kulturu vdaka vyssie spominanemu Danishovi. Zakotvili sme v pakistanskej restauracii, v ktorej je vsetko lepsie ako kdekolvek inde na svete :) Ano, ano, ak ste to doteraz nevedeli, tak Pakistan je najlepsia krajina na svete...
Ked uz hovorime o jedle, pakistanske jedlo bolo kupodivu velmi chutne, ani ma nestipalo. V Korei som stratila pozitok z jedla, lebo kazdym sustom som zazivala utrpenie v podobe palenia, horenia a scervenania. Pred kazdou palickou (nemozem povedat lyzickou, lebo jeme palickami, ktore su na rozdiel od japonskych ploche, cim sa proces jedenia velmi komplikuje, ale uz sa zlepsujem:)) som si povedala, boze, prosim, nech to neboli. Zda sa vsak, ze panboh sa na mna vykaslal. Vzdy to bolelo.  A tak, ked som v piatok (2.11.) a dnes, vo stvrtok (8.11.) mala pizzu, bola som stastna. Nic ma nestipalo, jedla som prave pizza-cesto a opat som nabrala chut do jedla :) Neviete si predstavit, ako sa tesim na vianocny stol plny nestiplaveho jedla!
Okrem kulturnych zazitkov treba dbat aj o tie telesne :) Korejska masaz....V prvom rade vas nemasiruju do pol tela nahych, ale daju vam pyzamko. Z toho vyplyva, ze nepouzivaju pri masazi olej. Na moju ziadost "a olej nepouzijete" sa maser odobral vedla a priniesol olej. Evidentne ho moja prosba zaskocila, lebo slovo "olej" po mne este trikrat hlasno a s potlacajucim smiechom zopakoval. Pre slabu znalost anglictiny sme nemohli viest nejaky extra duchaplny rozhovor, no z piatich viet, co sme prehodili, bola najzaujimavejsia jeho otazka: "ste vydata?" Neviem, ci to chapat ako urazku, ale to hadam nie...Predsa len vyznela tato otazka za danych okolnosti dost zvlastne: Maser totiz nechodil okolo stola, ako som na to zvyknuta, ale bol na stole. Sadol si na mna, kopol ma do lytok, potom sa na mna zahadnym sposobom zvalil a vtedy sa opytal, ci som vydata. A tak som prehltla smiech, pricom som sa skoro zadusila, a odpovedala. Masaz bola vyborna, ucinna a lacna (za hodinu len 21 eur).
Dnes (8.11.) som po druhykrat navstivila War Memorial Museum, ktore ma neprestava nadchynat. Take zbozstovanie Ameriky sa nevidi vsade na svete. Uroven muezi je tu mimochodom vynikajuca. Vsetky maju interaktivne casti, dokonca je v nich 4D kino! Konecne som si vyskusala kino buducnosti a je to super!!! Film o boji medzi Severnou a Juznou Koreou v roku 2002 sme mali okoreneny pritomnostou troch vojakov. Navyse sme boli svedkami vojenskej ceremonie. Dnes bol "military" day.
Prapovodne som chcela napisat ovela viac a ovela konstruktivnejsie. Kedze vsak preslo vela casu medzi tym, co som zacala pisat a tym, co som prispevok dopisala, niektore spomienky sa mi poprehadzovali. Budem asi pisat castejsie a kratsie. Urcite si pozrite fotky!
Dnes som si zabookovala pobyt v chrame, takze na vyrocie novembrovej revolucie sa budem nachadzat v tichu buddhistickeho klastora s mnichmi a mniskami. 30.11. ideme na hranicu medzi Severnou a Juznou Koreou, na najnebezpecnejsie miesto na svete! Tak nam drzte palce!
Prajem vam krasnu europsku zimu a coskoro sa opat ozvem, aby ste mohli spolu so mnou prenikat do tajov Soulu :)

Detske sny a nezname svety

Sehr geehrte Damen und Herren, mili moji znami, priatelia a rodina :)

Tak sa opat ozyvam z este stale slnecneho Soulu v dalekej Juznej Korei. 

Zacnem od konca. V zavere blogu sa teda dozviete, co sa dialo v den, ktory nasledoval po zverejneni zatial posledneho blogu :) 

Dnesok este neskoncil, ale kedze dopisujem blog zo vcera, musim zacat dneskom :) A verte, ci neverte, aj ked je len 13:23, uz som zazila par veci. Sla som na hodinu o modernej europskej historii, kde sme pozerali videa o prvej svetovej vojne a "bavili" sa potom o de Gaullovi a Adenauerovi ("bavili" sa je velmi silny vyraz na to, ze profesor skratka rozpraval - len ja som sa so susedom bavila o danej teme:)) a o utvarani priatelstva medzi dvoma znepriatelenymi narodmi. Este nikdy sa mi nestalo, ze by niekto netusil, kto bol de Gaulle a Adenauer (boli tam nielen Korejci, ale aj Cinania a Juhoamericania a tiez nevedeli, co ma presvedcilo o fakte, ze sme naozaj eurocentristi a tolerancia nepatri medzi nase cnosti). Nuz a vtedy mi asi najviac doslo, ze som v Azii. To, na co mozete nadvazovat v Europe ako na zakladne vedomosti, su tu uplne nezname fakty, a preto je pre Europana mimoriadne tazke vyucovat na azijskej univerzite. Musite vlastne vyucovat ako na zakladnej skole, vsetko do detailu vysvetlit, aby to ludia pochopili, kedze neexistuje nijaky spolocny bod modernych dejin. Cloveku sa otvoria oci, lebo zrazu dostane vsetky odpovede na otazky, ktore vyvstavali na Univerzite v Bayreuthe: "Preco su vsetci taki blbi a netusia kto bol Goethe, Schiller, Hesse, Mann atd.?" V skutocnosti nemame pravo sa pohorsovat, lebo my vieme o ich autoroch a umelcoch zhruba tolko, kolko oni o nasich a my sa navyse o ich ani len nezaujimame a oni tych nasich studuju. Mozno naozaj nie je na skodu vydat sa do neznama. Len nove nam prinasa vedmosti a rozsiruje obozory a len tak mozno priniest toleranciu do mysle ludi.
Na obede som stretla uzasneho miesanca - rodicia Korejci, ale on vyrastal v Hondurase. Si predstavte, co vznikne, ked sa spoji korejska krv s latinskoamerickym temperamentom. Prve, co mi chalan povedal a ukazal, bolo, ze nuz, neviem, ci som Korejec, ale toto nevyzera korejsky :))) Som zvedava, kolkych z vas teraz napadlo "to" :))) Priznajte sa, pokojne :) Nie, nie, az taky bez zabran nebol, boli sme v jedalni. Ukazal mi svoje chlapate brucho a s neuveritelnou samolubostou si ho pohladkal :) Viete, ako sa hovori, ze niekto si mysli, ze je pupok sveta? Tak tentoraz som spoznala niekoho, kto si mysli, ze jeho pupok je svet :) Pocas obeda som sa este nikdy tak dlho nebavila o niecich chlpoch :) Nebolo to vobec nechutne, naopak, bolo to nesmierne vtipne, az som sa zadusala smiechom a cestoviny z polievky mi takmer liezli nosom :) Tento chalan je uchvatnym prikladom toho, ze miesanie sa je jedna za najlepsich moznosti, ako obohatit svet o zazraky. Korejcan v tvari a Ricky Martin v srdci :) Uz len ho vidiet tancovat a svet sa prevrati naruby ;)
V utorok som mala svoju prvu hodinu na univerzite. Pre tych, co stale nevedia, co tu vlastne robim, cize aj pre mna, je to tu. Uz to viem :) Doteraz som nevedela, aky je ciel mojho pobytu v Soule a na Hanyang univerzite, ale postupne sa vsetko vyjasnuje a zda sa, ze som sem prisla ucit nemcinu. Je to vyborne, lebo to robim najradsej a zaroven je to to, co robim najlepsie (ked beriem do uvahy svoje schopnosti, tak ucenie nemciny z toho vychadza ako top aktivita - nemala to byt samochvala). Budem mat dve skupiny, v utorok a v piatok, vzdy dvaja az traja studenti a budeme kecat. Nuz, mozem si priat nieco viac? Pobyt plateny nemeckou vladou a cielom je rozpravanie. Az mam zimomriavky po tele, lebo to vyzera, ze zijem v sne :))) Prekvapivo a na moje potesenie mam v skupinke ludi, ktori VEDIA po nemecky, su motivovani a maju skutocny ciel, nieco s nemcinou v buducnosti robit. Clovek by si tuto charakteristiku v Europe velmi necenil, no u nas na vychode je to mimoriadna situacia. Ulahcuje totiz pripravu na hodinu a samotne hodiny.

Vzhladom na to, ze mam pocit, ze prekypujem energiou, stale hladam moznosti, ako tu byt prospesna, a tak usporiadam aj specialny kurz pre tych, ktori sa buduci semester (marec 2013) chystaju do Bayreuthu. Cize to bude nieco ako Propädeutikum, ktore sme robili v oktobri, len tentokrat to bude v Soule :) A ako naschval to bude 26. a 27.11 (dam si darcek k meninam a narodeninam) a 3. a 4.12. Na dnesnej kratkej prezentacii, kde bol pritomny profesor Pih a ktora bola v korejcine (mami, tentokrat som sa citila ako ty, po prvykrat po dlhej dobe - sediac v miestnosti plnej ludi a nerozumejuc ani pol slova a zrazu zacal v tom korejskom prejave hovorit, ze Frau Dubecka a Frau Demmelmeyer, a vtedy som vedela, ze som na rade so svojim predstavenim sa. bola to zvlastna situacia, akoby som bola male dieta a chytala som sa kazdej slamky:)), som musela v jednej vete povedat, co s nimi planujem robit. Viac casu mi nedali. Navyse sa zacina potvdrdzovat, ze Korejci su majstri improvizacie. Napriklad tento kurz sa dohodol desat minut predtym, nez bol ohlaseny. Moje hodiny a ich ucastnici su ako nahodne stretnutia  s neznamymi okoloiducimi. Predsa ma clovek pocit, ze nejaky system existuje, len zatial som neodhalila, v com spociva.  Predpokladam, ze nahoda a viera v to, ze sa vsetko podari, su zakladnym stavebnym kamenom korejskeho univerzitneho systemu :)

Zaujimava bola prva konverzacia s mojou ziackou. Bavili sme sa o vztahoch a laske a musim povedat, ze som cim dalej tym viac zmatena. Od kazdeho dostavam ine informacie a ked vravim "ine", myslim tym uplne opacne. Prichadzala som s predstavou, ze Korejci su plachi, uzavreti a tym padom nevidno pariky, lebo sa skratka nevedia sparovat. Tento predsudok sa nepotvrdil uz po prvych minutach v Soule. Vsade naokolo pobehovali pariky, drzali sa za ruky, dievcata poskakovali popri chalanoch, objimali sa. Naozaj tu mate pocit, ze tu niet single ludi, co je v mojej momentalnej situacii jemne deprimujuce. Do dnesneho dna som sa ale upokojovala tym, ze ale ved aj tak nic ine spolu nerobia, len pobehuju po nakupnych centrach a hraju sa na skutocne pary, lebo pre tlak spolocnosti a rodicov nemozu robit nic ine. Nuz a dnes sa toto zrutilo tiez. Pariky si tu ziju uplne normalne, na diskach sa ludia dvaju dokopy rovnako ako u nas, resp. v porovnani s Nemeckom je to tu az prehnane - baby chodia za Europanmi ako sliepky na zrno a ti najskaredsi Europania tu zbalia tie najkrajsie Korejky a naopak, chalani podla mojho gusta (hnedi, ciernovlasi, vysoki) ostavaju na okraji spolocnosti, lebo su hnedi, ciernovalsi a vysoki :) Kedze domov si nemozete pritiahnut one night stand, existuje tu siet motelov, ktore su lacnejsie ako hotely (izba v moteli na noc stoji okolo 30, 0000 Wonov, zhruba 21 eur) a tam sa ukryvaju jednonocne pariky. A ze ich tu je! Nuz a krestanska cistota pred manzelstvom je, zda sa, mrtva uz aj v krestansko-budhistickej Korei. Dokonca mi moja ziacka, ktoru som videla prvykrat v zivote, vsetko pekne otvorene porozpravala, ani sa len nezacervenala. Minuly tyzden v kaviarni mi kamaratka-Korejka hovorila, ze bozkavanie sa na verejnosti nie je pripustne a v tom momente sa parik pri stole vedla nas zacal bozkavat....Takisto mi tato kamaratka povedala, ze nie je bohvieco uzivat si pred manzelstvom, ze rodicia maju stale privelky vplyv na deti a ze priviest domov chalana/babu, ktoreho/ktoru si nemienite vziat, je nepripustne. Prva cast bola vyvratena pribehom o par riadkov vyssie, druha cast sa vsak potvrdila. Tym sa dostavam k vztahu rodicov a deti. O kamaratskom vztahu nemozno hovorit. Deti rebeluju proti starsej generacii svojim nekonformnym postojom k pravidlam vztahov a lasky, ale rodicia o tom nevedia. Kam toto povedie? Osobne si myslim, ze Korea bude o desat rokov uplne ina krajina a ak sa sem este niekedy vratim, nespoznam to tu. Dnesne patrocne deti sa neboja komunikovat po anglicky s cudzimi ludmi, zatial co dnesni styridsiatnici nevedia po anglicky ani slovo a bocia od cudzincov. Dnesni mladi su europski, maju vlastne pravidla a idu tvrdo proti spolocenskemu tlaku, ktory je ale stale velky. Bude zaujimave sledovat, ako dlho bude trvat prelomenie ladov a zasadna zmena, ked deti konecne ziskaju viac sukromia a vo vztahoch pojde o individalne preferencie.
Predvcerom, teda v pondelok, sme sedeli s Mexicanom v kaviarni a zrazu k nam pride pan, strapaty, chudy, pripominajuci postavicku z kreslenej rozpravky, uplne free, mily a ja sa ho pytam: "Co ty vlastne studujes?" A on mi povie, ze je profesor z Connecticutu :) Chvalabohu, ze v anglictine nerozlisju vykanie a tykanie, inak by to bolo trapne. Profesor sa stretaval so svojim studentom o 20:30 v kaviarni, aby mu s niecim pomohol. Nie je to nadherne? Bavit sa s profesorom a mat pocit, ze ste si rovni a prave preto voci nemu mate prirodzeny respekt? To nam chyba na Slovensku a uz by bolo nacase to zmenit.
Nedela bola dnom oddychu ako pan Boh kaze, takze som sa krasne vyspala, dokonca ma ani nezobudil domaci o osmej rano a nestrcil mi do ruky metlu. Pekne trpezlivo cakali, kym vstanem sama a ja, ako upratovaci freak som si sama vzala vysavac a metlu a upratala som si izbu. Navyse som vydrhla kupelnu svojim sposobom a odvtedy sa leskne ako po pouziti Cifu, aj ked som pouzila korejsky prostriedok. Z toho vyplyva, ze nejde o samotny prostriedok, ale ide o lasku, s akou upratujete :) Niekto hovori, ze polievat kvety treba s laskou, aby sa im darilo. Ja tvrdim, ze ak date do cistenia cele svoje srdce, vana a umyvadlo vam to oplatia carovnym leskom :) Obed sme stravili s cinskou kamoskou Anton (tak sa to vyslovuje, preto som to tak napisala, ale podla mna tam iste niekde bude este nejake "g" alebo "d", len neviem kde:)) v talianskej restauracii, kde ste dostavali pizzu a colu zadarmo. Museli ste si objednat jedno rizoto a jedny cestoviny a potom ste dostavali pravidelny pridel pizze, az kym ste neobratili stojan s talianskou vlajkou tak, aby obsluhe povedal, ze ste plny :) S tou colou je to zahada doteraz. Povodne som mala mangovy dzus a potom prisiel casnik a pytal sa, co si este dam a ja ze nic, len vodu, ta je totiz automaticky zadarmo. Nuz a nejak dobiedzal, az mi Anton povedala, ze cola je v Korei zadarmo, ak uz si si nieco predtym objednala. A tak mi len do pohara, ktoreho tri stvrtiny boli zaplnene kockami ladu, prilievali colu. Co nam z toho vyplyva? Strasne tu vsetci priberaju a ja sa stale snazim branit. Ale ako, ked vam zadarmo naleju colu??? Prechadzka soulskou nakupnou zonou Myeong-dong sa skoncila koncertom australskej a-capella skupiny, ktori potesili ucho Korejcanov anglickymi a korejskymi songmi :) Korejske publikum sa lisi od europskeho -  na jednej strane tlieskali a dokonca dvihali ruky nad hlavu, na druhej strane sa nikto ani len nepohol od pasa dole :) Bolo to trochu zvlastne, ale treba povedat, ze som sa citila lepsie ako na nemeckych poulicnych vystupeniach, kde sa vsetci na umelcov pozeraju z vysky a tlieksanie nikdy nenastane spontanne.
https://plus.google.com/u/0/photos/114734028075408880859/albums/posts - tu najdete fotky a videa z nedele so slavnymi Australcanmi. Tieto fotky sa uploadovali samy z mojho novucickeho Smartphonu, co mimoriadne ulahcilo moju pracu a usetrilo cas. Dokonca tu sli aj videa :) Dufam, ze si to moze pozriet kazdy, nielen ten, kto ma konto na gmaili alebo na google+.
Vecer asi o pol jedenastej bola kaviaren plna studujucich ludi. Je trochu neprijemne sediet si v pohodicke v kresle a popijat horucu cokoladu, ked okolo vas vsetci nieco usilovne citaju. Zacinam mat vycitky svedomia, kedze tieto casy su uz za mnou a prdo mno stoji "len" hrba knih na masterpracu... :)
V sobotu som sa s radostou podujala na navstevu finale v pocitacovej hre Starcraft. Isla som tam ako tabula rasa, ale vratila som sa popisana ;) Starcraft je narodny sport! Alebo narodna hra! Sala v Coex Exhibition Hall bola plna. Kupodivu neboli tam len Korejci, ale aj mnoho Europanov a Americanov. Nikdy som si nemyslela, ze moje obcasne prechadzky poza bratov chrbat v kuchyni o stvrtej rano mi budu raz na nieco dobre :) Vdaka nim som vedela, co je to Starcraft a mohla som prispiet do diskusie aspon touto skutocnostou, co sa v pripade baby stava cnostou. Nie som nijaky fanusik, ale atmosferu treba zazit. Naozaj, ako na olympiade, akurat ze sportovci sa nehybu. Jedine, co je v pohybe, su ich prsty na klavesnici a mysi. Vyraz ich tvare bol rovnaky pocas celych troch hodin, ale tuto statiku kompenzoval rev komentatorov :) Tu su fotografie. Video mam, ale nedalo sa uploadnut. Ak mi niekto vie poradit, ako to urobim, napiste mi prosim, videa su lepsie. Apropos, vitaz, Startale Life, ma 14 rokov a vyhral 50, 000, 000 Wonov, druhe miesto ziskalo "len" 20, 000, 000 Wonov.

Nuz a retrospektivou sa dostavame k piatku, ktory bol doslova "legendary"!!! Moja prva navsteva obrovskeho zabavneho parku. Vola sa Everland a je to Dreamland: http://www.everland.com/web/multi/english/everland/everland_guide/festival/Festival.html.

Cesta tam trvala okolo dvoch hodin. Isli sme ako skupina 13 cudzincov a neboli sme jedini, co presne nevedeli, ako sa tam dostat, ale evidentne sme boli najdoveryhodnejsi. Na jednej zastavke sme z nicoho nic vystupili, nikto vlastne nevedel preco prave tam, a ked sme sa spytali dvoch Korejok, co vystupili s nami, ci nevedia, ako sa dostat do Everlandu, tak chichotajuc sa odpovedali, ze nevedia, oni nas len nasledovali, lebo sme stale hovorili nieco o Everlande :) A tak sme sa stratili nielen my, ale s nami aj dvaja domaci :) Nastastie som dostala vyborny napad, ist sa opytat do mini obchodiku po anglicky, ako sa dostaneme do Everlandu...S anglictinou som nepochodila, ale Korejci su narod dotykavy, tak ma schmatol stary pan za rameno a viedol ma cez cele parkovisko niekam a cuduj sa svete, doviedol ma k shuttle busu do Everlandu. Boli sme zachraneni! V autobuse sme vyrazne zvysili vekovy priemer cestujucich podobne ako v samotnom zabavnom parku. Skolaci nam stale mavali, chceli sa s nami fotit, oslovovali nas plynulou anglictinou. Nemali zabrany a boli nesktuocne zlatucki. V autobuse im Nemec Manuel, ktoreho mama studovala v Lipsku slovencinu a rustinu ako prekladatelka-tlmocnicka (okamzite som sa citila "connected"), dal nemecke keksiky a to ste mali vidiet, aky nastal huriavk. Deti si vsak nasli system a ako v Lord of the Flies sa jedno dievcatko stalo centralnym rozdelovacim pultom. Malo prirodzenu autoritu, a tak sa kazdy dostal ku keksiku :) A tak nam krasne podakovali. Myslim, ze v ten den som sa usmievala asi 10 hodin vkuse. Prichodom k cielu sme sa vsetci stali detmi a ja som sa citila ako v rozpravke. Ako cudzinci sme mali zlavu na vstupne, celodenny listok stal len 32, 000 Wonov. Absolvovali sme tie najlepsie atrakcie v americkom a europskom sektore: US - Rolling X-Train (jazda trvala asi 30 sekund a cakali sme hodinu a pol, no za ten cas sme zistili, ze nas kamarat David z Nemecka je v Korei sexsymbolom, lebo v rade mu asi desat dievcat povedalo, ze ho miluju a potom mu dosli podat ruku, co podla vsetkeho predcilo zazitok z jazdy na X-Traine:)), Hurricane, Columbus Adventure a EU - Rotating House, T-Express (najlepsia atrakcia - drevena horska draha, kde padate viac ako 90-stupnovym uhlom dolu a sedeli sme v uplne prvom vozidle na prednych sedadlach:)) a Amazon-Express (prijemna jazda v akoze-lodke po rieke Amazon). Kazda jazda trvala zhruba dve minuty, no na kazdu sme cakali okolo jednej-dvoch hodin. Pre tych, co nemaju radi kolotoce, je to iste nepochopitelne, ale tie dve minuty stastia stoja za dve hodiny statia :) Navyse sme v radach prediskutovali celosvetove problemy: otazku konfliktu medzi Pakistanom a Indiou, vojnu drogovych gangov na pohranici Mexika a USA, homosexualitu v Europe a v Azii, rodinne pomery a rozdelenie Cesko-Slovenska :) V parku sme stravili cely den, videli sme dva slavnostne sprievody s alegorickymi vozmi a postavickami z rozpravok a vecer sme boli svedkami prekrasneho ohnostroja, ktory sa vyrovnal novorocnym oslavam v New Yorku (nikdy som tam nebola, usudzujem len podla toho, co som videla v televizii). Opat, mam video, ale neviem ho sem uploadnut, takze ak mi niekto vie poradit, sem s tym!

K teme smrad musim povedat, ze sa pomaly adaptujem, ale kimchi a cesnak nadalej drazdia moje receptory. Najnovsie som ochutnala korejsky caj - jedenkrat nevedkomky u tarotarky (apropos - tarotarky a vsetkyne su tu na kazdom rohu a vestenie sa stava narodnym sportom. Korejci to beru ako zabavu, neberu to vazne, preto ich je tolko, no pre mna je to nieco zvlastne. U nas sa len tak nevydate za kartarkou, nie? Rozmyslam, ci tomu verit alebo nie. Osud je fajn, ale dobre je aj, ked ho viete ovplyvnit. Asi treba najst zlatu strednu cestu medzi vierou a vlastnou volou.) a druhykrat som si ho nevedomky kupila v pollitrovej flasi.

Ako opisat chut...V prvom momente som mala pocit, ze je to taka slabucka kava. Nasledne mi v ustach ostala chut popkornu, pripadne varenej kukurice. Cele to vonia ako kukuricna kasa. A cuduj sa svete, je to kukuricny caj :) Vzhaldom na to, ze chuti tak nemastno-neslano, nechuti mi. Irituje ma najma to, ze neviem urcit, ako vlastne chuti. Z nasej kultury som zvyknuta, ze vsetko vieme zaradit do isteho ramca a hotovo. Tento caj sa vymyka mojim ramcom. Napriek tomu ho prinesiem a ochutnate. Mozno mi pomozete so zaradenim :)

Uz sme zase v pritomnosti. Zajtra, teda vo stvrtok, nemam na praci nic vyznamne okrem priprav na hodinu v piatok, a tak sa pojdem pozriet na Goetheho institut, na Slovenske velvyslanectvo a mozno na najvacsiu a najlepsiu univerzitu v Korei, na Soulsku Narodnu :)

Prajem vam krasne zimne dni v nasej krasnej, cistej a nechaotickej Europe :) Apropos, dojem z mesta je sice chaos, ale na rozdiel od Europy, tu som sa este nikdy nestratila! Bud ma vedie intuicia (o com teda v tomto pripade pochybujem:)), alebo je tu nejaky tajomny organizator chaosu, ktory dava turistom v Soule vzdy spravny smer :) Alebo - som tu prilis kratko a moment zufalstva este len pride :)
Majte sa krasne a do skoreho citania :)