Áno, trvalo to dlho, než som sa odhodlala napísať posledný príspevok súvisiaci s Kóreou. Konkrétne presne na deň 4 mesiace.
Jedným z hlavných dôvodov je, že naspäť v Európe, v Nemecku i na Slovensku, konečne trávim čas nie s virtuálnymi, ale so skutočnými ľuďmi a sedieť za počítačom a rozjímať o starých časoch ma skrátka momentálne nebaví, lebo som to robila v Soule. Ďalším dôvodom je, že na spracovanie celkového zážitku z takej cudzej krajiny je potrebný istý čas. Hoci mienim opísať aj posledné dva týždne môjho nezabudnuteľného pobytu, prekvapivo preplnené udalosťami, rada by som priniesla aj záverečné slovo, ktoré by mohlo byť akýmsi celkovým pohľadom na Soul a zároveň krásnou bodkou za dvoma mesiacmi ďaleko od vás.
Za posledné dva týždne sa stali prekvapivé, v danom momente trpko chutiace, no s odstupom časopriestoru príjemné veci, z ktorých sa vykľuli vtipné a absurdné spomienky a príbehy hodné vyrozprávania. Niektoré sú žiaľ nepublikovateľné, ale o tých tí najbližší vedia a už sa na nich patrične zasmial. Zvyšku sveta ponúknem indície a vy si ich poskladáte do príbehov korešpondujúcich s absurdnosťou mojich doterajších zážitkov.
V piatok 30.11. som sa dočkala cesty na hranicu so Severnou Kóreou. Po anglicky sa to volá Demilitarized Zone (DMZ). Podľa štatistík je to v súčasnosti najnebezpečnejšie miesto na svete, keďže krajiny sa nachádzajú len v prímerí, ale v skutočnosti sú stále ešte vo vojne. Na to, že je to také život ohrozujúce miesto tam bolo dosť ticho a jedno veľké neočakávané Nič. Na fotkách na Facebooku ste si mohli pozrieť to Nič. Okrem tunelu, ktorým sa chceli "nevinní" Severokórejci priplaziť do centra Soulu, aby im zbombardovali mosty cez rieku Han (áno, presne preto sa univerzita volá Hanyang University, lebo leží pri rieke Han, ktorá je centrom Soulu), príliš malého múzea Kórejskej vojny v 50-tych rokoch a následného rozdelenia Kórei na dve - na tú, kde sa plnia sny o demokracii a americkom sne založenom na úžasne ľudskom systéme zvanom kapitalizmus a na tú, kde sa demokracia evidentne definuje inak - železničnej stanice Dorasan otvorenej v roku 2002 s nádejou, že sa Severná a Južná Kórea čoskoro podľa vzoru Nemecka znovu spoja (Nádej zomrela v roku 2008, kedy obom stranám pravdepodobne preskočilo; Severokórejci obvinili Juhokórejcov z konfrontačnej politiky a v Južnej Kórei vystriedala konzervatívna strana dovtedy vládnucu liberálnu, respektíve zmenám a zjednoteniu otvorenú stranu.) v demilitarizovanej zóne toho nenájdete veľa. Možno boli moje očakávania prehnané a ovplyvnené množstvom akčných amerických filmov. Keďže to má byť nebezpečné miesto, čakala som miesto naplnené atmosférou strachu a do istej miery i zúfalstva. Namiesto toho som tam našla svätý pokoj (apropos, keď hľadáte svätý pokoj, odporúčam DMZ) a duševnú vyrovnanosť...nuž, trochu preháňam, ale skutočné ticho, prázdno, pláne bez odpadkov, to všetko je DMZ. Nikdy som nepočula také Ticho a nevidela také Nič. Ťažko sa to opisuje slovami tak, aby ste si to vedeli plasticky predstaviť, preto sa pozrite na Facebook a primyslite si k tomu absolútne ničím a nikým nerušený kľud (viem, že slovo kľud je nespisovné, ale nechcela som zase použiť slovo pokoj:)).
Po dokonalom poobzeraní si Ticha sme sa odviezli do Joint Security Area (JSA - spojená bezpečná zóna). Územie je relatívne veľké, preto sme sa tam premávali autobusom. Najprv nám americký vojak predniesol naspamäť naučenú prednášku o tom, ako tých nešťastných Juhokórejcov zachránili, priniesli im americký sen a doteraz sa o nich s VeľkoBratskou láskou starajú. Bola to jeho prvá prednáška a prvé sprevádzanie turistov po JSA, a tak si od nás zaslúžil obrovský potlesk. Moju skupinku na Dora pozorovateľňu sprevádzal jemne hispánsky líznutý americký vojak menom Martinez. Bol taký zlatý, že celá atmosféra skľúčenosti na hranici, kde kedykoľvek môže vypuknúť brutálny konflikt, sa zmenila na atmosféru bezstarostnej Latinskej Ameriky. Ešte aj vtipkoval o prihlúplych amerických turistoch, s ktorými mal on sám tú česť: jeden pán sa po hodinovej prehliadke DMZ a JSA v autobuse po výzve "Má niekto nejaké otázky?" úplne sebavedomo spýtal "A bola tu vôbec niekedy vojna?". Ďalšia staršia pani sa na konci prehliadky spýtala: "A kde je ten supermarket, o ktorom ste hovorili?" Zle počula názov Dora Observatory (Dora pozorovateľňa) a celý čas sa chudina tešila na nákupy v supermarkete vo vojnovej zóne. Aké prekrásne naivné! :)
JSA a Dora pozorovateľňa boli naozaj zaujímavé miesta, lebo ste mohli vidieť do Severnej Kórei, kde bolo ešte väčšie Nič ako na hranici. Motalo sa tam zopár amerických a kórejských vojakov, s ktorými sme sa fotili. Je to totiž ich jediná zábavka počas dňa. V Južnej Kórei musia muži absolvovať dvojročnú povinnú vojenskú službu, pričom to musia stihnúť do 30-teho roku života. Je to dosť katastrofálne, keď vidíte tých malých Kórejcov nútene navlečených v odstrašujúcich uniformách, pričom viete, že keby vypukol naozajstný konflikt, ušli by ako prví a iste by za krajinu nepoložili svoje mladé životy. Pri pár Kórejcoch som mala pocit, že by som ich prebila aj ja...kam toto speje... A to sa majú Juhokórejci ako-tak dobre, keďže musia slúžiť len dva roky. Severokórejskí muži majú povinnú vojenskú službu desať a ženy (!) šesť rokov. Problém je, že milióny vojakov a vojačiek im pri ich úbohej technike poslúžia v prípade konfliktu len ako živé štíty. Doteraz som nepochopila zmysel tohto teoretického konfliktu, ktorý sa v správach amerických a európskych televíznych staníc neúmerne zveličuje. Vo večerných správach v Soule niet zmienky o nejakom vygradovanom konflikte, necítiť strach ani nepokoj a keď sa ľudí na Severnú Kóreu opýtate, zväčša k tomu nemajú ani len postoj. Prosto povedia, že no, tak sme rozdelení, ale aj tak sa nič nestane, akurát sa raz znova zjednotíme, a Južnej Kórei to prinesie ekonomický pád. Asi je to i v povahe Kórejcov, neprejavovať prílišné emócie...
Potom sme prešli k miestu vyjednávania medzi Severnou a Južnou Kóreou. Sú to nízke modré budovy, kde sú dva stoly, niekoľko stoličiek a tlmočnícka kabína. Strážia ich kórejskí vojaci, ktorí vyzerajú ako sochy. Keď sme do jednej budovy vošli, spýtala som sa Martineza, prečo sem dávajú voskové figuríny, na čo sa na mňa s rozpačitým úsmevom zahľadel a povedal, že sú to skutoční muži, ktorí by ma, ak by som sa príliš priblížila, jediným chvatom z taekwonda zrovnali so zemou. Povedal mi to, keď som takmer narušila osobnú zónu jedného z nich. Za túto životne dôležitú informáciu v danom momente som mu bola veľmi vďačná. Vonku sme stáli pozerajúc sa na hraničnú budovu severokórejskej strany, pričom sme mali zakázané fotografovať budovu za našim chrbtom, teda budovu Američanov. Sledovalo nás asi 50 kamier, a tak sa nikto neodvážil skúšať nervy prítomných vojakov. Na moje počudovanie sme ale mali povolené fotiť obrovitánsku komunistickú budovu Severnej Kórei, kde na rozdiel od Južnej stál jeden jediný obstarlý vojak s riadnym pupkom, ktorý bol asi i jeho najväčšou zbraňou. Vidieť dva tak rozdielne svety odzrkadľujúce sa na uniformách i počte vojakov a popritom neustále počúvať, že Severná Kórea môže zničiť našu prenádhernú demokraciu, je prinajmenšom mätúce a hodné zamyslenia sa, o čo v celej tejto fraške vlastne ide. Akurát sa vo vojenskom priemysle točia veľké peniaze a zvyšok ľudstva je udržiavaný v neustálom strachu, čím ho má pod palcom to jedno povestné percento ľudí vlastniacich väčšinu svetového bohatstva. Americkí vojaci na tom aspoň zarobia a zaistia si zdravotnú a sociálnu starostlivosť a zaplatenie štúdia na univerzite. Ako to viem? Nuž, každý deň prináša prekvapenia a občas splnenia malých snov :)
Počas prehliadky JSA som si dala vďaka sympatickému vojakovi Martinezovi a jeho uniformovaným súkmeňovcom predsavzatie, že raz si zarandím s americkým vojakom. Len pre tú story. Predsavzatie som uverejnila aj v nadšenom statuse na Facebooku (môžete si to overiť, je to status z 30.11.2012:)). Nikdy by som neverila, že stačí niečo publikovať na walle (profilová stránka osoby na Facebooku) a pánboh vám to rovno zošle. Buď funguje Facebook lepšie ako modlitby, alebo má pánboh Facebook, alebo má Facebook nejaké tajomné prepojenie na pánaboha. V sobotu, 1.12. som sa vybrala s už dávnejšie spomínaným DAAD lektorom Christianom a jeho kolegyňami na svoju druhú párty v soulskej štvrti Hongdae. Nový trend je vraj: Itaewon, štvrť so samými zahraničnými reštauráciami, barmi a cudzincami, sa začína plniť Kórejcami a Hongdae, štvrť plná diskoték pôvodne navštevovaná výhradne kórejským obyvateľstvom, sa stáva mekkou cudzincov. Prvý nečakaný zážitok súvisí s "gorilou" pri vstupe do klubu. Už síce neviem, ako sa volal, ale zapamätala som si detailne jeho tvár a jeho funkciu - bol to evanjelický kňaz z Austrálie, ktorý vynikajúco tancoval a o druhej v noci sa zdekoval s tým, že v nedeľu má najrušnejší deň :D Druhý nečakaný zážitok bol, že spevák americkej kapely vedel, ŽE a KDE je Slovensko. S nadšením mi oznámil, že jeho babka a dedko pochádzajú z Československa, načo vzal moju ruku a začal vyriekavať "Varila myšička kašičku" aj s patričným pohybom :) Chvíľu mi trvalo, než som identifikovala, čo vyslovuje, a keď som to zachytila, takmer som sa od dojatia rozplakala, lebo mi v tej ďalekej Kórei priniesol kúsok domova a detstva. Hneď ma pozval na svoj ďalší koncert. Tretí a vlastne každý ďalší nečakaný zážitok je osobného razenia a svojou tematikou dokonale zapadá do mojej Master-práce: láska (v najširšom slova zmysle) ako kultúrna téma. Od toho času až do dnes mi neustále napadá, že by som svoju prácu mohla postaviť na opise príbehov z prvej (to majú byť moje vlastné :)) a druhej ruky a hravo by som prekročila hranicu potrebných 80-tich strán, lenže by ju pre jej obsah nemohli považovať za objektívnu vedeckú štúdiu, i keď by zahŕňala hĺbkové analýzy zúčastnených. Nevadí, našťastie mám vždy plán B - prvo- a druhoruké príbehy raz vyjdú v knižnej podobe, neostanete ukrátení ;)
Stavím sa, že všetci, čo doposiaľ načrtnuté zážitky poznajú z ústneho podania, si obhrýzajú nechty od zvedavosti, ako toto preboha popíšem na verejnom blogu, ktorý čítajú i rodinní príslušníci a osoby nad 60 rokov :) Úprimne, aj mňa zaujíma, ako to podám, tak sa nechajme všetci prekvapiť :)
Tretia fascinujúca situácia sa vzťahuje na nemeckého lektora, ktorý prekonal svoju nemeckú skostnatenosť a na párty mi kupoval drinky. Žiaľ, niekedy ani štedrosť a statnosť muža nestačia na to, aby žena ostala omámená, čo potvrdila aj moja kamarátka, ktorá sa momentálne nachádza v Soule a mala s naším lektorom tú česť. Ešte potrebuje viac tréningu mimo hraníc ekonomicky vyspelého, no emocionálne otupeného Nemecka :) Ten večer vyzeral byť zabitý, keďže čeliť urazenému mužskému egu nie je práve zábavné, ale v zápale tanca na hudbu vyššie spomínaného Američana sa predo mnou zjavil doslova a dopísmena americký úsmev na tvári mladého chalana. Pustili sme sa do reči a on mi na otázku, odkiaľ si, povedal, že je z Washingtonu D.C. a že do Soulu bol vyslaný americkou armádou ako pilot helikoptéry, no nie hocijakej, ale rovno Black Hawka. Viete si predstaviť môj údiv a zároveň nefalšovanú radosť vzhľadom na môj spomínaný status na Facebooku. Samozrejme som mu neverila, tak som si vypýtala jeho pas a nejaký preukaz o tom, že je naozaj vojak. Ukázal mi fotky s Black Hawkom na iPhone a vyzerali skutočne dôveryhodne, ale stále som mala pochybnosti. Moja neistota sa ešte zvýšila, keď povedal, že jeho mama je Nemka (takže by som tipla nejakú nemastnú-neslanú povahu) a potom spustil reči ako vystrihnuté z romantickej komédie takej sladkej, že sa vám chce zvracať alebo sa len bezducho smiať nad nereálnosťou všetkého yvsloveného. Ja som sa smiala, no americký hrdina sa ukázal ako gentleman. Nielen, že ma v ten večer odprevadil na stanicu metra, ale na druhý deň ma vzal na americkú základňu, kde slúžil, a ukázal mi hangár plný Black Hawkov :) Nezabudol ma oboznámiť s faktom, že v júli zachránil počas bicyklovania život jednému Kórejcovi, ktorého zrazilo auto a ako dôkaz mi ukázal novinový článok o ňom. Keďže nemám fotku helikoptéry, prinášam aspoň fotku článku o jeho hrdinstve.
Asi to naozaj funguje na svete tak, že keď si niečo zaželáte, príde to naraz a vo veľkých množstvách. Do 30.11. som nestretla ani jediného amerického vojaka a po 30.11. ich bolo na kilá. Toto tvrdenie potvrdzuje i fakt, že v jednom bare sme v ten istý večer stretli neznámeho amerického vojaka, ktorý slúžil na základni pri Regensburgu a ktorý mi na počkanie povedal, že zabil pár ľudí v Iraku v tanku a hneď na to sa ma opýtal, či nepoznám nejaký lacný motel nablízku. Čo myslíte, že ma odradilo - tie vraždy alebo to, že ma v rámci flirtovania volal do LACNÉHO motela? :) Dámy iste odpovedia správne...
Vďaka týmto stretnutiam som sa začala zaoberať i otázkou, prečo mladí americkí chlapci dobrovoľne vstupujú do armády s rizikom, že ich odvelia do Iraku alebo Afganistanu a zomrú.Všetci do jedného mi povedali to isté: keď vstúpiš do armády, vláda ti zaplatí školu, ktorú môžeš študovať externe počas vojenskej služby (pri každom išlo o štúdium psychológie, ktoré sa dá absolvovať prostredníctvom virtuálneho navštevovania prednášok a skladania skúšok), o desať rokov môžu ísť do dôchodku a celá ich rodina bude mať zabezpečenú zdravotnú starostlivosť až do konca života. Zdá sa teda, že propaganda armády funguje v Amerike vynikajúco a prehnitosť ich nehumánneho ekonomického systému je dobre známa aj mladým ľuďom. A tak sa mladíci s vidinou lepšej budúcnosti hrdo obliekajú do uniforiem a vrhajú sa do nezmyselných bojov za demokraciu... Počas rozhovorov som sa tiež dozvedela, že Obama armádnu politiku pokašľal. Čo konkrétne neviem, ale uvažujem, či by sme sa nemali začať báť...
Posledný týždeň som strávila sama pobehovaním po štvrti Insadong, kde sa to hemží kúpochtivými turistami. Navštívila som kórejský parlament na ostrove Yeuido a dve tradičné kórejské dediny - Bukchon a Namsangol Hanok Villages. Predstavujú miesta dýchajúce históriou v centre moderného, uponáhľaného veľkomesta, a úprimne povedané, stačí vidieť jednu, lebo všetky ostatné sú identické. Akurát som vonku mrzla, keď som sa medzi nimi presúvala. Podobne je to aj so starými palácmi. Na Facebooku sú fotky toho najstaršieho,Gyeongbokgung Palace a sem na porovnanie uvediem dve fotky paláca Changdeokgung. Tieto dva tvoria západo-východnú os Soulu, preto je fajn vidieť oba, ale ani v jednom nie je nič :) V tomto príspevku nejak často skloňujem slovo nič, hoci Soul a Kórea je plná niečoho...
 | |
| Kórejský parlament |
 | |
| Changdeokgung Palace |
 | |
| Múzeum tradičných ryžových koláčov, ktoré ste niektorí mali možnosť ochutnať :) |
 | |||
| Namsan Hanok Village |
 | |
| Time Capsule - Puzdro času: 29.11.1994 tu bolo pri príležitosti 600-tého výročia mesta Soul zakopaných 600 tradičných kórejských artefaktov, ktoré majú mapovať slávnu históriu mesta. Puzdro času má byť slávnostne otvorené o 400 rokov, keď bude Soul oslavovať tisíciny, aby sa budúci Soulčania dotkli vlastnej minulosti a uznali prácu svojich predkov. |
 | |
| Changdeokgung Palace - vstupná brána |
Toto je v podstate veľmi podrobné zhrnutie posledných dvoch týždňov mojej dovolenky platenej nemeckou vládou. Či by som sa vrátila a chcela v Soule žiť? Ak je Kórea najvyspelejšia ázijská krajina (predpokladám, že vďaka veľkodušnosti Američanov), nechcem žiť v Ázii. Nehovorím, že tam nie je dobre, keďže tam dobrovoľne žije mnoho cudzincov, ale na môj vkus je ich kultúra a história príliš odlišná od môjho myslenia. Nehovoriac o tom, že by som sa tam asi nikdy nevydala za domáceho, lebo som pre nich skrátka príliš vysoká a priama. A ostať cudzincom v Soule znamená ostať vydedencom. Prístup k štúdiu, spôsob stravovania, hygienické návyky, pozícia dieťaťa v rodine - všetko, o čom som už písala, bolo a ostalo pre mňa cudzím a nepochopiteľným. Naučila som sa vyššej miere tolerancie voči zahmlievajúcemu typu správania sa, no zároveň som si potvrdila, že to nie je nič pre mňa. Nechám ich s radosťou žiť, ale pevne verím, že mladšie ročníky pozbierajú v sebe odvahu a postavia sa proti prežitkom spoločnosti, ktoré obmedzujú ich osobný rozvoj a tlačia ich do starodávneho spôsobu života. Tu by si mohli vziať Obamove heslo k srdcu: Yes, we can!
Hneď po prílete na letisko vo Frankfurte som si kúpila Milku a v kaviarni sledovala rozhádaný nemecký pár cestujúci na dovolenku. Dušu mi zalialo blaho, keď som sa do nej prvýkrát zahryzla a keď som si uvedomila, že tu sa môžem beztrestne verejne rozčúliť, pohádať, urobiť malú scénu, a predsa ma nikto neodsúdi. Asi som zrazu cítila slobodu prejavu emócií. Tá je, milí moji priatelia, na nezaplatenie. A tak sa tešte, že ste so mnou Kóreu absolvovali iba virtuálne, pričom ste si v offline svete mohli otvorene vybúriť emócie :)
Ďakujem vám za vašu čitateľskú pozornosť, za vašu podporu, keď som bola ďaleko za horami-dolami a pri nejakej ďalšej nezvyčajnej ceste "do čítania" :)
P.S. Všimli ste si, ako som zvládla nepublikovateľné príhody? ;)
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen