Vazeni a mili moji priatelia, znami a rodinni prislusnici,
opat presiel tyzden a ako inak, opat som sa viac ponorila do tunajsej kultury, ci uz modernej alebo historickej. Ti z vas, co su aj na FB a na Google +, pripadne mate gmail alebo googlemail (a tymto vymenovanim som pokryla vsetkych svojich priatelov a znamych a rodinu, paradoxne okrem mamy, ale ta nastastie pozna mojich priatelov a zvysok rodiny, takze sa ku vsetkemu dostane :)), mozete ulahodit svojmu oku pohladom na moje "umelecke" a "dokumentarne" fotky, z ktorych sa dozviete, ako si tu vlastne zijem, co musim jest, co vsetko som videla a co mi vyraza dych, lebo som to doposial nikde na svete nevidela (oplati sa precitat si komentare, bez nich totiz nepochopite zmysel danej fotky :). Obrazovy material vam prinesie mozno vizualnejsi pohlad na Soul, ale pisany material vas zavedie do mysle ludi, preto dnesny prispevok :)
Tentokrat vas vezmem na cestu do minulosti, prerusovanu digresiami, ktore vam priblizia moje a ich chapanie reality :) Ti, ktori ma poznaju prilis dobre, mozu tieto pasaze pokojne preskocit, asi vam nic svetaborne neprinesu.
Tento prispevok som zacala pisat v sobotu, 3.11., po tom, co sme poupratovali :) Chcela som ho dokoncit, ale musela som ist prec (a to som netusila, ze v ten vecer sa naucim dalsiu lekciu do zivota a prinesiem dalsiu kapitolu do nasej knihy, ze Dani a ze vas ostatne opat raz tak dobre-nedobre pobavim:)), no dnes je uz stvrtok, 8.11. Z toho dovodu uvadzam vsade datumy :).
V nedelu (4.11.) som stravila krasny den s mojim korejskym studentom-kamaratom, Min Junom, ktory je dobrovolnik v nemocnici, kde su deti chore na rakovinu. Velmi zlaty clovek, ma velke srdce, ale zial velmi matne vedomosti o historii Korei :) Navstivili sme Gyongbokgung Palace, najvacsi palac, ktory bol sidlom Joseonskej kralovskej dynastie. Znicili ho Japonci, ked okupovali Koreu, ale v roku 2009 bola dokoncena jeho rekonstrukcia. Japonci tu btw narobili neskutocne vela skody a vlastne v celom regione, aj u Cinanov. Japoncov tu nemaju velmi v laske a najfascinujucejsie je, ze my v Europe o tom vela nevieme, ako Japonsko ublizilo Korei a Cine a doteraz sa za to neospravedlnilo. Statistiky hovoria, ze japonska okupacia zabila viac ludi, ako zomrelo pocas druhej svetovej vojny...Je naozaj smutne, ze kultura nedovoli priznat si vlastne chyby, aby sa konecne upravili vztahy. Najnovsie sa v novinach zacal objavovat slavny pad Willyho Brandta na kolena vo Varsave ako vzor pre sucasnu japonsku vladu. Zda sa, ze nasa krasna Europa je velmi pokrokova. Vecer sme sli do Itaewonu, svetova stvrt v Soule, kde nenajdete nic korejske, vsetko je zahranicne. All you can eat v pakistanskej restauracii s vykladom o tom, aky je Pakistan super a aky je Danish, nas pakistansky mudrlant, skvely marketingovy expert :)) Vzdy vas prekvapi, kolko namyslenosti sa moze skryvat v takom nizkom hnedom cloveku. Nuz ale, clovek sa aspon nieco dozvie o Pakistane, kedze na slovenskej wikipedii su o nom len styri riadky ;) Pre vasu predstavu o Danishovej narodnej hrdosti prinasam jeden priklad: hovorili sme v metre o skoku Baumgartnera z vesmiru, ze ake je to cool a Danish an to povie - ano, je to super, ale viete, ze Pakistan zlomil v priebehu troch dni 25 (!) svetovych rekordov, ako napriklad najvacsia narodna vlajka. Nuz, urobte si nazor :)))) Ja sa vcelku zabavam, lebo ak by som to brala tak vazne, tak by ma asi po troch minutach porazilo :)
V piatok (2.11.) sme boli na Soulskom festivale lampasov, po anglicky to znie krajsie - Seoul Lantern Festival 2012. Na umelovytvorenej rieke Cheonggyecheon vztycilo mesto Seoul niekolko metrov postav so ziarovkami vnutri (mozete vidiet na FB:)). Bolo to naozaj krasne, ale bola taka zima, ze moj pocit nadsenia casto prerazala bolest v zmrznutych prstoch. Chceli sme ist popri rieke co najblizsie, no ked sme hladali vchod, resp. schody veduce dole k nej, tak nam policajt plynulou anglictinou (to by sa vam na Slovensku asi nestalo, co?:)), ze ked pojdete dole, bude to trvat 2 hodiny, ale ked pojdete horom, potrva to len 15 minut...Nepochopitelna informacia, ktora sa ukazala ako vrcholne nepravdiva, ale aspon sme sa vyhli davom parikov a rodin s malickymi detmi, ktore prosim pekne este o 23 hodine pobehovali porpti rieke, hoci uz aj vypli vsetky lampase...Nuz a pocas prechadzky sme narazili na par motelov. Spominate si na to, ako som pisala, ze si tam chodia potajomky uzivat mladi? Tak, ano, tie motely sme videli. Zaroven som si uvedomila, ze by som nikdy v takom moteli nemohla pracovat na recepcii, lebo by som bud nedokazala ostat diskretna (teda sorry, ale ako sa da "nehovorit" o tych ludoch, co tam chodia, vsetkym znamym???), alebo by som bola strasne rychlo skorumpovana :))) Vecer sa mohol teoreticky skoncit nasim rpichodom do Wangsimni, ale nie :) V Soule nikdy neviete, ako dopadne akykolvek vecer, lebo toto mesto NESPI! Pred metrom sme stretli nasho ruskeho kamarata, Artoma (ano, ti, ktori citali moje maily z Ukrajiny, vedia, ze Artom je podla mna najsmiesnejsie ruske meno ever, ale aj tento je zlaty :)), ktory hovori po korejsky a ako jediny zahranicny student si nevybral Soul preto, ze jeho uni je partnerska s Hanyang Uni v Korei, ale preto, ze chcel presne tuto univerzitu a ucil sa po korejsky na zaklade fascinacie ekonomickym rozvojom tejto prekrasnej krajiny :) Zacali sme preberat korejsku kulturu a vztahy. Artom nam povedal, ze na to, aby sme rozumeli rozhovorom korejskych parikov a priatelov, nam staci poznat 100 slov. Ja mu hovorim, ze to predsa nie je mozne, ked je to jedna z najrychlejsie sa rozvijajucich krajin, tipovala by som, ze mladi ludia tu diskutuju na vysokej urovni. Ja mam to stastie, ze sa stretavam s vynimkami z korejskeho priemeru, co potvrdilo nasledujucich 20 minut statia pri stanici Wangsimni. Artom nam prekladal rozhovory styroch roznych skupin ludi. Vo vsetkych sa opakovali vety: Jezis, ja sa hanbim; boze, ona je crazy; ach, ja mam hrozne vlasy; a potom rozne variacie slova "boyfriend" (mam frajera, chcem farjera, ona ma frajera, to bud eoj frajer a podobne). Tieto vety su poprepletane roznymi druhmi chichotu, uskrnania a hlasneho, neprirodzeneho smiechu. Mladi muzi sa pre istotu ani nerozpravaju, len sa oblapavaju :) To, co by nam prislo gayovske, je tu uplne normalne. Muz drzi ineho muza za ruku, alebo ho pri pozdrave capne po zadku a Artom s Antoniom mi povedali, ze sa im uz stalo, ze ich korejsky kamarat chytil za .... (ano, presne tam, pripominalo to Michaela Jacksona v jeho tanecnnych kreaciach:)) na pozdrav. Nuz, iny kraj, iny mrav, resp. nemrav :) Potom sa nase pohlady upriamili na stvoricu - dve baby a dvaja chlapi. Jedna z nich mala uz okolo tridsat, ale pohybovala sa ako 15-rocna pubertiacka, co chce niekoho zbalit. A stale opakovala, ze ma frajera, nasledne povedala, ze chce zmrzlinu (len pre vasu informaciu - v restauraciach neexistuju dezerty. Vzdy mate len hlavne jedlo a vodu, ked chcete nieco sladke po jedle, treba sa presunut do kaviarne, kde maju vo vacsine pripadov zmrzlinu, lebo zmrzlina je tu najoblubenejsi dezert v akomkolvek rocnom obdobi, aj teraz, ked ja mrznem v zimnej bunde:)), tak jej jeden z tych nadejnych panov povedal, ze jej ju kupi a ona stale, ze ale ja mam frajera a sucasne s tymito vyrokmi sa spolocne odoberali niekam....Nuz a tak sa opat nepotvrdili predsudky o vernosti a hanblivosti Korejok :)
Kazdy pondelok, utorok a piatok vedieme s profesorom Hochom (jedinym Nemcom na katedre germanistiky) rozhovory o rozdielnosti kultur a myslenia. Zial sa vzdy dopracujeme k rovnakemu vysledku - nase kultury su skratka nezlucitelne. Individualizmus sa v Korei chape ako nadavka, ako prejav egoizmu. Nikto by nemal prilis vycnievat z davu. Ak aj vycnieva, ci uz vyzorom alebo spravanim sa, spolocnost reprezentovana rodicmi ich dotlaci k tomu, aby sa viac ci menej stali konformnymi clenmi naroda. Univerzita ich donuti byt jednym z davu, kedze mnohi nestuduju to, co by chceli, ale studuju na prestiznej univerzite. Z toho vyplyva absolutna demotivacia - nikto tu nebazi po vedmostiach, kazdy sa uci len na skusku, aby dosiahol co najvyssi pocet bodov a nasledne sa mohol uchadzat o pracu v co najvacsej firme. V Nemecku, ked som o tom pocuvala, sa mi to zdalo nepredstavitelne. Tu som pochopila, ze sa len velmi tazko bojuje proti hlboko zakorenenym vzorom spravania sa a spolocnost vas nepokon dotlaci k tomu, aby ste prestali samostatne uvazovat a len nasledovali masu. To sa prejavuje aj v mode. Ked sa opytate Korejky, preco nosi v zime kratase bez pancuch a k tomu nepochopitelne zahadny top, povie vam, lebo to nosi ta ci ona hviezda a vsetci to tak robia. Preco mas taky ci onaky uces? Lebo to ma teraz nasa superstar. Nikto vam nie jeschopny dat odpoved na dovody ich konania. Ach, ako mi to pripomina moju sucasnu situaciu s panom ucitelom:)). V kazdom pripade kriticke myslenie a vysvetlenie dovodov nie su v mode, preto nemozno od nich v Europe ocakavat uplny opak. To by sme si mali uvedomit a tolerovat, ALE....Ale ako zosuladit tak odlisne svety? Tolerancia je sice fajn, ale ma iste medze, najma casove. Kazdy dokaze tolerovat, povedzme, dva mesiace niekoho, kto vam vsetko odkyvka a sam nemysli. Akurat, ze po dvoch mesiacoch ho zabijete, ked vam bude pritakat uplne na vsetko. Nemozete nikoho nutit, aby zacal inak mysliet, ak je nauceny nemysliet. Tak sa zacinam pytat, ci koncept interkultur/transkultur nahodou nezlyha na tom, ze clovek nedisponuje takou dakou tolerancie (este ze to nepisem po nemecky, inak by ma vyhodili z univerzity:))
V stredu (7.11.) som sa bola pozriet na najprestiznejsej korejskej univerzite - Seoul National University. Ma rozlahly kampus, vsetko je moderne a zrekonstruovane a nachadza sa v horach. Skutocne ako v casoch Goetheho - pod stromom mozete citat basne a prostredie podnecuje k rozvijaniu ducha a myslenia (skoda len, ze v Korei je to zbytocne). Na nastenkach bolo plno plagatov o kulturnych a intelektualnych akciach a debatach. Konecne som mala pocit, ze som na UNIVERZITE. Zial, moja sprievodkyna, pani Choi (profesorka z Hanyang University), mi povedala, ze studenti ani tu nemaju prilis zaujem o mimoskolske aktivity tohto typu. Ti mladi luda mrhaju svojimi schopnostami len preto, ze spolocnost tak kaze. Navsteva Soulskej Narodnej univerzity priniesla ovocie v podobe zoznamenia sa s predstavitelmi katedry rustiny, s ktorymi som na svoje pocudovanie viedla rozhovor v rustine (toto prosim prelozte Irine a Vike, aby mi konecne verili, ze aspon nieco viem. Ani jedinu nadavku som nepouzila, a predsa sme sa dohovorili :))
Takisto som spoznala DAAD-lektora, Christian sa vola (ach, ake to stastie:)), ku ktoremu hadam budem moct chodit na hodiny, vdaka comu si udrzim nemcinu v dobrom stave. Okrem toho som sa skontaktovala s katedrou cestiny a slovenciny na Hankuk University of Foreign Languages a pevne verim, ze sa nam podari zorganizovat slovensky vecer a ze budem moct navstivit hodinu slovenciny. Ak sa toto podari, bude to naozajstny highlight celeho pobytu v Soule (pri mojom momentalnom stasti som vsak trochu skepticka, ale vsetci spolu dufajme:))
Ak ste si pozreli fotky na FB a na google+, tak viete nieco o nasej navsteve Korean Folk Village (28.10.). Ako nam povedali, staci, ak navstivite jednu a vsetky ostatne su take iste. Este som nenavstivila ine, ale chystam sa na to, takze potom zreferujem. V kazdom pripade sme sa naucili nieco o korejskom systeme dopravy a casovych planoch. Nikdy neverte tomu, co je na internete! Napriek tomu, ze Korea je totalne pretechnologizovana krajina, webstranky nie su velmi doveryhodny zdroj informacii. Po prve preto, ze su mnohe len v korejcine (alebo v japoncine a cinstine:)), po druhe preto, ze boli naposledy aktualizovane minuly rok. Prave preto nam cesta trvala namiesto hodina a pol tri hodiny :). Najprv sme presvihli zastavku metra, lebo podla vsetkeho Line 1 ma dve rozne cesty, ale ktory vlak ide ktorou cestou, to sa nedozviete, kym sa nepomylite :) Tak sme sa vratili a prestupili sme. Na mieste bol Shuttlebus. Podla internetu siel kazdu celu hodinu. My sme dorazili o pol jednej, a tak sme si povedali, ze kukneme este dalsie busy, ktorymi sa tam da ist, a tak zabijeme cas, ak aj nic ine nepojde, o jednej vyrazime. Nuz, prisli sme o jednej na stanoviste Shuttlebusu. medzitym sme nechali odist autobus cislo 37, ktory podla planu vyveseneho na zastavke mal zastavit na nastupisti D. Hoci nikde nebolo oznacenie nastupist, tipli sme si, ze to bude to posledne, kedze vypisane boli nastupistia A, B, C a D. Autobus aj prisiel, ale otvoril dvere hned tam, kde zastal, co bolo podla nasich uvah nastupiste A. Cakali sme, ze sa zastavi aj na nasom D-cku, ale nie. Proste nam odisiel na drzovku z nastupista A. A ked sme prisli k Shuttlebusu, cuduj sa svete, uz tam nebol. Spytali sme sa v Tourist Office, preco uz siel, ked na internete je, ze odchadza kazdu hodinu a pani nam ukazala A4-papier, kde boli napisane nove casy odchodu :) Dokonca aj na zastvake bolo napisane, ze odchadza o celej (sice nie o jednej, ale o druhej :)), no v skutocnosti sa Shutttlebus riadil programom, ktory existoval len v podobe papierovej v Tourist Office :) A tak sme cakali dalsich 20 minut na autobus cislo 37. Akonahle sme ho videli stojac, podla nasich vypoctov, na nastupisti B namiesto D, utekali sme k nemu a nastupili sme. Pouceni skusenostou a unaveni z trojhodinovej cesty, sme sa napokon "vylodili" pred vstupom do Korean Folk Village, kde sme stravili takmer cely den. Nastastie maju Korejci vynikajuco zorganizovane muzea a vyletne miesta, lebo sme si zastrielali s lukom, videli sme tradicnu svadobnu ceremoniu (bola velmi nudna tak sme odisli skor:)) a uzili sme si tanecne vystupenie farmarov a hiphoperov :). Cesta naspat trvala "len" 2 hodiny a to preto, ze posledny Shuttlebus sme zmeskali. Korean Folk Village zatvara o 17, no posledny bus je o 16:30. Nuz, povedzte, kto ma pochopit tuto logiku? :) A nas den sa neskoncil len spoznanim korejskej kultury. Svoje vedomosti sme rozsirili o pakistansku kulturu vdaka vyssie spominanemu Danishovi. Zakotvili sme v pakistanskej restauracii, v ktorej je vsetko lepsie ako kdekolvek inde na svete :) Ano, ano, ak ste to doteraz nevedeli, tak Pakistan je najlepsia krajina na svete...
Ked uz hovorime o jedle, pakistanske jedlo bolo kupodivu velmi chutne, ani ma nestipalo. V Korei som stratila pozitok z jedla, lebo kazdym sustom som zazivala utrpenie v podobe palenia, horenia a scervenania. Pred kazdou palickou (nemozem povedat lyzickou, lebo jeme palickami, ktore su na rozdiel od japonskych ploche, cim sa proces jedenia velmi komplikuje, ale uz sa zlepsujem:)) som si povedala, boze, prosim, nech to neboli. Zda sa vsak, ze panboh sa na mna vykaslal. Vzdy to bolelo. A tak, ked som v piatok (2.11.) a dnes, vo stvrtok (8.11.) mala pizzu, bola som stastna. Nic ma nestipalo, jedla som prave pizza-cesto a opat som nabrala chut do jedla :) Neviete si predstavit, ako sa tesim na vianocny stol plny nestiplaveho jedla!
Okrem kulturnych zazitkov treba dbat aj o tie telesne :) Korejska masaz....V prvom rade vas nemasiruju do pol tela nahych, ale daju vam pyzamko. Z toho vyplyva, ze nepouzivaju pri masazi olej. Na moju ziadost "a olej nepouzijete" sa maser odobral vedla a priniesol olej. Evidentne ho moja prosba zaskocila, lebo slovo "olej" po mne este trikrat hlasno a s potlacajucim smiechom zopakoval. Pre slabu znalost anglictiny sme nemohli viest nejaky extra duchaplny rozhovor, no z piatich viet, co sme prehodili, bola najzaujimavejsia jeho otazka: "ste vydata?" Neviem, ci to chapat ako urazku, ale to hadam nie...Predsa len vyznela tato otazka za danych okolnosti dost zvlastne: Maser totiz nechodil okolo stola, ako som na to zvyknuta, ale bol na stole. Sadol si na mna, kopol ma do lytok, potom sa na mna zahadnym sposobom zvalil a vtedy sa opytal, ci som vydata. A tak som prehltla smiech, pricom som sa skoro zadusila, a odpovedala. Masaz bola vyborna, ucinna a lacna (za hodinu len 21 eur).
Dnes (8.11.) som po druhykrat navstivila War Memorial Museum, ktore ma neprestava nadchynat. Take zbozstovanie Ameriky sa nevidi vsade na svete. Uroven muezi je tu mimochodom vynikajuca. Vsetky maju interaktivne casti, dokonca je v nich 4D kino! Konecne som si vyskusala kino buducnosti a je to super!!! Film o boji medzi Severnou a Juznou Koreou v roku 2002 sme mali okoreneny pritomnostou troch vojakov. Navyse sme boli svedkami vojenskej ceremonie. Dnes bol "military" day.
Prapovodne som chcela napisat ovela viac a ovela konstruktivnejsie. Kedze vsak preslo vela casu medzi tym, co som zacala pisat a tym, co som prispevok dopisala, niektore spomienky sa mi poprehadzovali. Budem asi pisat castejsie a kratsie. Urcite si pozrite fotky!
Dnes som si zabookovala pobyt v chrame, takze na vyrocie novembrovej revolucie sa budem nachadzat v tichu buddhistickeho klastora s mnichmi a mniskami. 30.11. ideme na hranicu medzi Severnou a Juznou Koreou, na najnebezpecnejsie miesto na svete! Tak nam drzte palce!
Prajem vam krasnu europsku zimu a coskoro sa opat ozvem, aby ste mohli spolu so mnou prenikat do tajov Soulu :)
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen