Ahojte drahi priatelia, rodina a znami :)
Preslo uz relativne vela casu od posledneho blogu, co vidim na tom, ze moje poznamky o tom, co sa stalo, sa hromadia. Takze dnes pokracujeme.
Tentokrat nepojdeme na osi casu do minulosti ci buducnosti. Len vam prinesiem nove informacie, fakty a zazitky tak, ako sa mi nazbierali pocas poslednych dvoch tyzdnov.
Tento poznatok som chcela spomenut uz davno. Datum sa tu pise opacne, cize najprv rok, potom mesiac a potom den. Taky americky sposob, co nie je v Juznej Korei prekvapive. Ale potom som si vsimla, ze oni tu vsetko pisu naopak. V muzeach a na tabuliach s mesiacmi v roku ci s cislami sa zacina decembrom, respektive cislom 10 na lavej strane a januar, respektive cislo 1 je na pravej strane. Je to celkom zaujimave, lebo som si nikdy nemyslela, ze ma moze popliest len opacny smer pisma :) Najprv som si myslela, ze to aj len zle vidim, alebo ze sa niekto pomylil, ale ono to tak naozaj je. Citaju sice zlava doprava, ale chronologicke zoznamy sa pisu sprava dolava. Moje jedine vysvetlenie je, ze skratka prevzali sposob pisania od Americanov a preniesli ho na vsetko vratane datumov.
Ked sme uz pri cislach. Cislo 4 tu ma konotaciu so smrtou, lebo stary cinsky znak, ktory sa podoba cislu 4, znamena "smrt". Preto v niektorych vytahoch sa nenachadza vypisane poschodie cislo 4, alebo ak aj je, na signalizeri poschodia sa neukaze cislo, ale len znak "F" (ako "floor" - poschodie). Cize tam, kde nie je cislo, je cislo 4 :) Nedodrziavaju to konzekvetne v kazdom vytahu, dokonca ani v ramci jedneho vytahu. Na tlacidlach je cislo 4,a le ked ste na 4. poschodi, hore sa cislo 4 neukaze. Z toho vyplyva, ze je to uplne jedno, ale podla vsetkeho nekonzekventne konanie tu ma svoju dlhorocnu tradiciu a cislo 4 na tlacidlach vo vytahoch nesposobuju smrt, ale na signalizeroch poschodia ano :) Okrem toho cervena farba ma konotaciu krvi, a teda aj smrti, preto NIKDY nepiste nikoho meno cervenym perom. Znamenalo by to totiz, ze mu prajete nieco strasne. Tak sme sa bavili s Nemcami, ze to je dost blbe pre ucitelov, ked opravuju tie nepodarene diktaty a neudrzia sa a napisu meno darebneho ziaka cerbenou farbou...Chuda dieta ...
Apropo - vztah deti a rodicov: part 2. Vychadzam len z pozorovania v metre a z rozhovorov s profesororm Hochom. Nuz, deti su tak nejako ponechane sami na seba. V metre je drviva vacsina rodicov, ktori sa so svojou prekrasnou ratolestou vobec nerozpravaju. Neviem, ci mam len taky dojem, alebo je to pravda, ale v autobuse v Nemecku ci na Slovensku, ak cestuje dieta s rodicom, pocujete neustalu vravu a dieta sa pyta a rodic odpoveda a ukazuje a vysvetluje, skratka komunikuju spolu. V Soule som zazila doposial tri matky a otcov s dietatom (na tomto mieste treba podoknut, ze otec s dietatom na rukach je tu velka vynimka, castejsie zbadate mamu a otca a dieta, ale prevlada mama s dietatom bez otca...), ktori sa rozpravali a hrali a robili hlupopsti. Ostatni len bez vyrazu sedia a nechaju svoje dieta proste "byt". Kazdy ma svoj smartfon, ano, aj pätrocne deti maju smartfony, a namiesto toho, aby stravili tu otravnu hodinu v metre nejakym peknym rozhovorom, sedia si kazdy s ocami nalepenymi na obrazovke o velkosti 10x5 centimetrov. Potom sa nemozno cudovat, ze vztah rodicov a deti je taky neosobny. Bez komunikacie nefunguje nic a nic sa neda vybudovat. A je to smutne, lebo ja sama nie som matka, ale pride mi otrasne, potichu sediet a strcit dietatu do ruky iPhone s rozpravkou, zatial co ja by som si chatovala na smartfone s niekym inym. Myslela som si, ze ej to len moj dojem, ale bavila som sa profesorom Hochom, ktory tu zije uz 15 rokov, a on ma presne ten isty nazor. Dosledky takehoto konania sa prejavia v dospievani a v dospelosti - existuje obrovska priepast medzi rodicmi a detmi v nazoroch, temach ci mysleni.
K anglictine Korejcov. Kazdy jeden sa hrdi tym, ze sa na skole ucia po anglicky od malicka. A potom, ked vo Fast Foode polozite asi 20-rocnej babe otazku, ci vam moze namiesto Coca Coly dat nieco teple ako napriklad caj, zavola cely pritomny personal, ktoreho vekovy priemer je tiez 20, aby jej to prelozili a cuduj sa svete, kazdy na mna len vyplesti oci a korejsky mi vysvetli, ze mi nerozumie.....a potom dojde asi 40-rocna pani a prelozi im to....Pozitivne na tomto pribehu je, ze vam vzdy niekto pomoze, tragicke je, ze mladi ludia, ktorym momentalne patri svet, mlcia ako ryby...kam toto speje?
Cyklistika je tu podla vsetkeho velmi oblubeny sport. Viem to najma preto, ze kazde rano chodim peso na uni po cyklistickej a chodeckej drahe. Jedna polovica cesty patri cyklistom, je dost siroka, ma dva pruhy a druha polovica cesty je urcena pre chodcov a bezcov. Su tam dokonca aj tabule, cize sa iste nemyslim. A tak si, zvyknuta z Nemecka, pokojne kazde rano vykracujem po chodeckej drahe...Nuz, potvrdzuje sa, ze Nemecko je jedina krajina, kde sa mozete stopercentne spolahnut aspon na cestne pravidla :) Kazde bozie rano som ti totiz takmer prejdena cyklistom na chodeckej drahe. Hoci maju dva pruhy a NIKTO na ich strane nie je, oni si to rezu chodeckou cetsickou, na ktorej som ja jedina a namiesto toho, aby sa uhli na svoju stranu, idu oproti mne az do posledneho momentu, kedy sa im vyhnem ja. Uz je to taka ranna tradicia - ja vzdy cakam, ze sa uhne cyklista, on sa nikdy neuhne, on si este drzo odfrkne a ja hodim na jeho chrbat vrazedny pohlad a po slovensky si zanadavam. Potom pokracujem v ceste na uni. Bez tohto kazdodenneho ritualu by to nebolo ono :)))
Ked uz sa bavime o cestnych pravidlach... Jazda autobusom a taxikom si vyzaduje dokladnu psychicku pripravu a velmi pevnu vieru v to, ze tento den nie je vasim poslednym. Zda sa, ze premavka je takym malym zavodom Formuly 1. Kazdy chce byt vsade ako prvy. Protim je uplne jedno kde a preco, hlavne byt prvy. Uvediem len dva male priklady. Ked som sla na Seoul National University, musela som stravit asi tak 15 minut v autobuse cislo 02. Za prve, neexistuju cestovne poriadky. Na zastavke je dokonca napisane, ze casy prichodov a odchodov autobusov zavisia od premavky. Tym je vsetko ospravedlnene a vysvetlene. Na obranu tohto "systemu" vsak treba povedat, ze sa este nestalo, ze by som marne stala na zastavke. Vzdy nieco niekedy prislo a vzdy som dosla nacas alebo maximalne o 15 minut neskor. Zazrak? Nie, skor dokaz, ze intuitivne konanie obcas vyhrava nad dokonale logickym a premyslenym planom :) Nuz, ale spät k ceste autobusom: za druhe, soferi evidenten azbudaju, ze vezu tak 30 ludi. Brzdia a startuju ako pretekari, nepochopitelne neocakavane. Clovek este ani nebol celym telom v buse a autobusar uz prudko nastartoval, takze vsetci preleteli polkou autobusu, a ked sa konecne vratili na svoje miesta, autobusar zabrzdil, aby zase vsetci preleteli na opacnu stranu. Na velkej krizovatke sa dokonca autobusar ani neunuval dojst k nasledujucej zastavke. Len na cakajuceho zamaval, ten prebehol pomedzi auta, on mu otvoril dvere a nastupil. Bez straty jedinej sekundy s usetrenymi 30 sekundami prefrcal autobusar i s nami, pricom na nas opät zabudol, cez krizovatku s usmevom na perach. Taxikar pre istotu prechadzal vsetky krizovatky na cervenu. Vtedy som sa vazne zlakla, lebo na semafore svietila cervena ako delo a on sa pokojne poobzeral, postupne pridaval a potom sa vyrutil stredom krizovatky...Bolo to o to horsie, ze dost zle videl. Ked cital adresu, ktoru som mu dala, bol asi tri milimetre od papiera, co nesvedci zrovna o orlom zraku. A ked som potom videla, ako prechadza na cervenu cez krizovatku plnu aut, tak som sa v duchu pomodlila :) Vsetci tu jazdia intuitivne. Maju sice rovanke pravidla ako v Europe, ale kazdy vodic si ich prisposobuje a nemozem si pomoct, ale vsetci ostatni asi vedia citat myslienky, lebo dopravne situacie, ktore by sa u nas davno skoncili nehodou, sa tu prejdu trubenim. Europan tu pre vlastne bezpecie nesmie vstupit na cestu ako sofer motoroveho vozidla, vlastne ako sofer hocicoho :) Ked porovnam Ukrajinu a Koreu, tak sa neviem rozhodnut, komu udelit cenu za nebezpecnost premavky, ale vyzera to tak, ze Korea o kusticek vyhrava :)
Na Hankuk University of Foreign Languages, na ktoru som sa vlastnou aktivitou votrela, som spoznala studentov cestiny a slovenciny. Mali zlati Korejci, ktori hovoria nasimi krasnymi jazykmi. Citila som sa ako v sne. Katedra je sice malicka, ale vidiet nasu a cesku vlajku na Dalekom Vychode je skutocne prekrasny pocit :) Navyse, tato univerzita je jedinou v Korei, kde sa da studovat cestina a slovencina a, teraz padnete na zadok, na katedre je az 150 studentov!!! Niektori vedia viac, niektori menej, ale snazia sa a su skveli. O ich skvelosti (asi preto, ze sa nainfikovali nasimi naturami:)) svedci aj to, ze ma hned zobrali an svoju korejsku party s profesormi. Ide o to, ze v Korei je vojenska sluzba este stale povinna a prave minuly tyzden sa vratilo par chalanov zo sluzby, aby pokracovali v studiu. Preto pre nich zorganizovali priatelia uvitaciu party v korejskej restike, kde sa sedi na zemi (fotky budu na google +). Hned ma na nu pozvali, co bolo od nich nesmierne mile, kedze ma nikdy predtym nevideli. Z uni sme sli autom. Bolo nas dokopy 7. Tak som predpokladala, ze pojdeme na dvakrat. Mylila som sa. Dopredu si sadol najvacsi Korejec, vzadu som sedela ja s dvoma dalsimi a v otvorenom kufri sedeli zvysni dvaja. Smiala som sa, ze jezis, co robia a potom, ked sofer nastartoval, som pochopila, ze to mysli vazne. Viezli sme sa teda siedmi v aute, z toho dvaja sedeli v otvorenom kufri, nohy sa im hojdali v smere vetra a kryt kufra sa v prijemnom rytme dotykal zadneho skla auta. Vraj sa to tu moze :) teda, vraj nemoze, ale nikto to nekontroluje. Tak som sa pre svoju vlastnu pohodu radsej nepytala, ci ani vodicak nepotrebuju na to, aby soferovali :) Vzali ma teda na party, kde profesori prisli ako posledni. Krasne ma uvitali a zacali pit. A pili. A pili. A pili...nie preto, ze by im to chutilo, ale preto, aby sa opili. Niektori mladi chalani boli po tretom stamperliku Soci (korejsky snaps, ma asi 20 percent a chuti ako velmi zle spracovany lieh) taki cerveni, ze som sa obavala explozie hlav a usi. Zial, aj ked uz boli opiti ako prasce, museli pit dalej, lebo vazeni pani profesori pili. A kedze plati hierarchia, pijes dovtedy, dokym pije vyssie postaveny, tie chudatka chlapätka museli do seba hadzat jeden za druhym. Any to vsak nevyzeralo, ze je to len bohapusty opias, predtym nez sa vypije poharik, musi mat niekto prihovor. Nuz a tak sa stalo, ze som prisla na rad ja a mala som prihovor, ktory sa mal tykat vojenciny a vojenskej sluzby.... tazko hovorit o niecom, o com neviete ale ze VOBEC nic. Napriek tomu som vyprodukovala kratky prihovor o tom, ako neviem, o com mam hovorit a pripila som si s nimi na priatelstvo Cechov a Slovakov :) Ja som teda nepila, na co mi vsetci pani profesori, znali pomerov v nasich koncinach, povedali, ze nie som prava Slovenka :) Tak taykto obraz maju o nas na Dalekom Vychode :)
Tento vikend (24.-25.11.) som navstivila budhisticky chram. Bolo nas osem. Byvali sme po dvoch v izbe, ktora mala zapnute podlahove kurenie. Spali sme na tenkej matraci s teplou perinkou a tvrda zem vobec neubrala na kvalite spanku. Skrina na izbe nemala dvere, co ju ale opticky zvacsovalo, cize to bolo ok. Byvala som so Svedkou a nasa izba sa stala miestom stretavania sa. Ked som v sobotu dorazila do klastora, dali mi hned mundur a sla som jest. Jedlo bolo velmi jednoduche, plane, ale aspon nie take stiplave. Riady musite po sebe sami umyt, akurat ze vonku. A kedze bola strasna zima, skoro mi v tej ladovej vode zmrzli ruky. Nevadi to, lebo umyvate len svoj riad a tym padom stravia vase ruky pod vodou len 2-3 minutky. Nasledne sme sa stretli s nasim osobnym mnichom, ktory ma meno, ale korejske, a preto ho teraz neviem :( Isli sme na malu turu, pocas ktorej sme museli mlcat a sustredit sa len na podu pod nasimi nohami. Trvalo to hodinu a pol a predstavte si, ja som vydrzala nehovorit!!!! Vazne, ani slovko som nepovedala a este sa mi aj podarilo vyprazdnit si hlavu od myslienok. Po turistickej meditacii sme sa najedli a mali zen meditaciu. Sedeli sme v tureckom sede, teda bolo to komplikovanejsie, ale zhruba tak to vyzeralo a ucili sme sa dychat a uvolnit mysel od tlaku. Musim sa pochvalit - mnich povedal, ze vyborne sedim, ze vyzeram ako skuseny jogin :) Na tom som sa v duchu mimoriadne zabavala, kedze som si spomenula na svoju prvu a poslednu hodinu jogy na Univerzite v Bayreuthe, kde som 90 minut stravila frflanim o tom, ze zaspim, lebo sa nudim :))) Ale budis, sedim ako jogin! Potom sme absolvovali vecerne modlitby, ucili sme sa spravne klanat (je to cely proces, ukazem vam, ked sa stretneme) a o 21 sme museli ist spat. O 4 rano bol budicek. Den predtym nam mnich povedal, ze sa nemusime bat, ze budu gongy a hluk, ze sa zobudime. Na moje sklamanie prislo namiesto gongu jedno mile zaklopanie na dvere a veta: "Wake up!" Mnich nas budil milsie ako veduci tabora deti na Kryme. o 4:20 boli ranne modlitby, na ktore dosli aj normlani Soulcania. O 4 rano v nedelu!!!! Tomu hovorim viera. Apropo, preco vstavaju tak skoro? Lebo v budhizme sa veri, ze najlepsi cas na spanok je medzi 21 a 3 hodinou rano. O 6 rano sme mali na programe upratovanie. Pozametala som svoj prvy most v zivote :) Dal nam super metly, tak som sa na nich hrala na Harryho Pottera :) Nasledne sme sa 108 krat poklonili a potom sme sli na cajovu ceremoniu (pili sme lotosovy caj) a kladli mnichovi otazky. Celkom zaujimave bolo zistenie, ze budhisticki mnisi nie su taki prisni ako nasi katolicki. Pokojne mozete odist a dokonca sa aj ozenit. Nie je v tom nejaky velky problem. Navyse, pocas nasej prechadzky, sme stretli dalsieho mnicha, ktory nas hned milo pozdravil: "Hi, how are u, guys?" a zacal tancovat Gangnam style :))) nas mnich nam povedal: "AAch, that is our Gangnam monk!" :))) Zlati stari pani :) Informacia pre vas: ak sa chcete stat korejskym mnichom, v zen centre musite stravit minimalne 6 mesiacov. tak nech sa paci, kto sa inspiroval :) Mozno niekoho presvedci fakt, ze po klastore pobehuje klastorna macka, ktora vo mne nasla asi spriaznenu dusu, lebo zo vsetkych v jedalni si vybrala mna a mne skocila do lona. Ostala som bez pohybu a cez pery sa mi vydrali len tiche vykriky typu "jezisi kriste", "boze, macka", "kristepane" a podobne :) ALE prezila som ja i ona, a tak vsetko dobre dopadlo. Nuz a najdolezitejsia vec: cely nas templestay bol filmovany japonskou televiziou a v tomto filme hrame hlavne ulohy :) Vyjde na DVD niekedy v marci ci aprili a hadam sa nam ozvu a video dostaneme. Tento vikend z nas spravil medzinarodne hviezdy (kto je to "my" = dalsi studenti, ktorych som stretla. Oni navsetvuju Inchon University a spolu sme vytvorili skvely herecky kolektiv :))). Autogramy rozdam, ked pridme na turne do Nemecka a na Slovensko :)
Dnesne rano (pondelok, 26.11.) ma presvedcil o tom, ze o Korei sa neda povedat jednoznacne stanovisko - dobra ci zla? Napriklad dnes v obchode som si kupila jogurtove mlieko. Isla som ho zaplatit a predavacka vykrikla a utekala k chladiacemu boxu a doniesla mi druhe a korejsky mi vysvetlila, ze to, ktore som si vzala ja, je uz po zaruke. No nie je to uzasne??? Na Slovensku vam este na reklamacnom pulte vynadaju, aj ked ste v prave a tu vam to vymenia, nez to kupite a ospraveldnia sa. Krasa!!! Taketo nahodne udalosti zachranuju moj obraz o Korei a som za ne vdacna.
Aky by to bol pobyt, keby som neochorela? Nielen ze som prekonala bronchitidu, ktoru som si mimochodom sama diagnostikovala a vyliecila, ale teraz som dostala nejaku zahadnu alergiu a skrabem sa na celom tele. Len pevne verim, ze to prejde do odletu...To by som vsak nebola ja, ze?
To je tak zhruba vsetko na teraz. V piatok sa chystame do demilitarizovanej zony, na hranicu so Severnou Koreou. Som velmi zvedava a tesiiim sa ako male decko :)
Ak vas nieco konkretne zaujima k niektorej zo spominanych tem, pokojne napiste, rada vam odpoviem. Obcas je totiz takze vo vlastnej hlave vyselektovat, co je treba a co je uz zbytocne.
Majte sa mi krasne, tesim sa na vas a na zemiaky!!!!
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen